ROZHOVOR Alena Heribanová: „Aj prehry sa učím brať s ľahkosťou.“

Mnoho ľudí sa teší na dôchodok, ako si oddýchne, ale slovo dôchodkyňa v súvislosti s vami pôsobí dosť neprirodzene. Napriek tomu, že ste ho ohlásili, ste neustále zaneprázdnená. Ako je to možné?

Dôchodok je zvláštny status v tom, že výška dôchodkového veku je relatívna. Baletní umelci idú v tridsiatich piatich, úradníci podľa pracovného zaradenia často nadsluhujú, vedci a umelci pracujú doslova pokým žijú, spisovatelia píšu, kým vidia na klávesnicu počítača, takže je to len také číslo. V mojom prípade je to tak – kým mám ponuky, silu, energiu a práca ma baví, tak pracujem a teším sa. Uznávam, že dôchodkový vek mám, ale iba podľa čísla.

Parádne si ho užívate súkromne aj pracovne.

Kým sme zdraví a chutí nám jesť a fungujeme – a  toto všetko mi slúži  – užívam si ho. Priznám sa, že po štyridsiatke a ešte viac po päťdesiatke som sa tešila, keď som oslavovala narodeniny, že sa moje čierne predpovede o zrelom veku nesplnili. Hovorila som si – dobré je to. V dvadsiatke som si myslela, že po päťdesiatke budem odpísaná, budem sedieť s vnúčatami na pieskovisku, alebo niekde v kresle pliesť a čakať, kedy mi podajú teplú polievku a dnes sa teším, že sa to nenaplnilo. Každý rok prichádzam na to, že život ide ďalej, má svoje radosti, vždy sa nájde niečo, čo mi dokáže spôsobiť potešenie. Človek by nemal hádzať flintu do žita, keď starne, a čakať, ako dožije. Páčia sa mi ľudia, ktorí stále plánujú a snívajú, lebo najhoršie je vzdať sa . Ako vo filme Nekonečný príbeh – nikdy neprestaň snívať, lebo svet zachváti ničota.

Čo vás momentálne napĺňa okrem chvíľ s vnučkami?

Menšia Izabelka, dcérka mojej mladšej dcéry Babsy, je na Slovensku. Stretávame sa, pečieme, chystáme Vianoce... druhá je v Portugalsku, kde má môj zať Braňo, Tamarkin manžel, prácu a je aj spolumajiteľom vydavateľstva. Ľudia tam majú relatívne všetko povolené, lebo je tam vysoká zaočkovanosť, neprežívajú túto dobu  dramaticky. Spoločne sme usúdili, že je lepšie počas Vianoc zostať v Lisabone a po novom roku sa určite stretneme.

Ste riadny babinec, dve dcéry, každá má už svoju dcéru. Ako ste prijímali informácie, že budete babička? 

Najkrajšie na svete, neopísateľný pocit radosti a šťastia. Keď mi Tamarka oznámila, že bude mať dieťa, na nič iné som nemohla myslieť. Ten pocit, že  budem babička, som vtedy s mojimi kolegami vo Viedni oslavovala, samozrejme veľmi  opatrne. A keď som ju pár hodín po narodení držala v náručí, namýšľala som si, že sa na mňa usmieva... milovala som ju od prvej chvíle.. Potom, keď prišla Babsy s radostnou novinou, bola som opäť prešťastná. A keď som videla Izabelku, vrátili sa mi spomienky na narodenie Barborky... úžasné pocity, ktoré prežíva každá stará mama. Ako vo filme som mala pred očami moje detstvo a babičku, krásne spomienky, ako ma vychovávala, ako som s ňou zbierala kvety a chrobáky, robila si herbár.

Predstavili ste si hneď, aká stará mama budete?

Áno, ale byť tou vidieckou, nekonečne trpezlivou babičkou, ktorá žije iba pre vnučky, to som si  nemohla dovoliť. Dnes je iná doba, ale vždy sa teším rovnako na naše spoločné chvíle.

Mali ste s babičkou pred mamou tajomstvá?

Dodnes som  ich mamičke nepovedala (úsmev). To bol úžasný vzťah. Babička mi dala do života nesmierne veľa; bola som u nej intenzívne do piatich rokov. Jej istota, láska, trpezlivosť a nekonečná múdrosť sú vo mne dodnes. Babička ma naučila nielen žiť, ale aj umierať. Keď sa poberala na druhý svet, zavolala si nás s bratom, bola s nami aj moja mladšia dcéra, a ona sa nám poďakovala za všetko, čo s nami prežila, prežehnala nás, dala nám ešte zopár rád do života a rozlúčila sa. Cítila, že odchádza. Na druhý deň zomrela po naplnenom živote, pokojná v dobrej viere v Boha. Vtedy som si uvedomila, že človek môže aj odchádzať z tohto sveta v pokoji, vyrovnaný so svetom aj smrťou, s dobrým pocitom. Počula som to od viacerých, že napríklad ľudia s nevyliečiteľnou chorobou sa dokázali krásne rozlúčiť so životom a dôstojne odísť, zhodnotiť svoj život a byť vďační za všetko.

Počítate s tajomstvami s vnučkami, o ktorých mamy nebudú tušiť?

Pomaly to pripravujeme, ale ony ešte neudržia tajomstvo (smiech), ale už sa to rysuje. Učím ich, že existujú veci, ktoré môžu byť len medzi nami dvomi a pestujeme si pocit spolupatričnosti. Babičky sú na to, aby milovali deti a mamy na to, aby ich vychovávali.

Pripravujete projekt pre seniorov, hoci k vašej kráse a vitalite sa slovko seniorka ešte veľmi nehodí...

Svoj vek ani vrásky neskrývam. Páči sa mi byť  seniorkou, chcem vek prijať tak, ako prichádza, a urobiť všetko preto, aby som si 66-tku s ľahkosťou priznala. Verím, že prídu aj ďalšie pekné roky v pohode a s plnou energiou. Celkom som uvítala projekt  Centrum aktívneho starnutia, do ktorého ma oslovili pedagógovia FTVŠ UK v Bratislave. Ide o systém starostlivosti o seniorov, o motiváciu k zdravému spôsobu života, cvičeniu, staraniu sa o seba, čo mi je blízke. Napĺňa seniorov, dôchodcov a ľudí v zrelšom veku nádejou, že sa dá prežiť v kondícii, vybehať sa s vnúčatami, bicyklovať, chodiť cvičiť a tak ďalej. A samozrejme pripravuje nás na to, aby sme sa naučili kontrolovať si svoj fyzický a duševný stav. Je úžasné, že nemusíme ráno vstávať, naháňať sa za povinnosťami, ale určiť si kvalitu života, aby sme si to naozaj užili, čo sa, samozrejme, odvíja od zdravia a od celkovej kondície.

Prijali ste to bez váhania?

Áno, od 10. januára 2022 začínam zarezávať dvakrát do týždňa, aj keď je pravda, že cvičím celý život a pohyb nie je v mojom živote novinka. Stále sa udržiavam cvičením, prechádzkami, športovaním a prišla som na to, že je to rovnako dôležité ako spánok a jedlo. Čím je človek starší, tým viac by mal myslieť na to, že je potrebné mať menej na tanieri a venovať sa viac pohybu.

Mohlo by vás zaujímať: ROZHOVOR Tomáš Bezdeda: „Hádkami a nadávkami situáciu nevylepšíme. Mne pomáha príroda.“

Nedávno som robila rozhovor s Yvettou Simonovou, ktorá má 94 rokov a cvičí každé ráno. Vraj si dáva mobil vedľa kamrimatky, aby si mohla zavolať pomoc, keby sa nezdvihla.

(Smiech). Úžasná je, ja si dávam zase vedľa seba telefón, lebo mám cviky, kde som aj niekoľko minút v jednej polohe a vtedy vybavím aj nejaké telefonáty. Sú to jogínske cviky, ktoré sú perfektné v tom, že si človek natiahne svaly, ktoré sa nám vekom prirodzene skracujú, zradne a  pomaličky. Naučila som sa ich na mojom mesačnom pobyte na Srí Lanke. S chorou chrbticou a bolesťami som  prišla a počas pár týždňov dali ma do poriadku – masážami, cvičením,  špeciálnou diétou, meditáciami, jednoducho alternatívnou liečbou. Naučili ma tonizovať svalstvo, upokojiť si telo aj dušu, pracovať s energiou... cvičím každé ráno a je to ohromné.  V mnohých veciach si vieme takto pomôcť, aj keď nie vo všetkom. Cvičenie navyše vyvoláva pocit šťastia. Športovala som viac, vlani som ešte aj lyžovala, ale teraz  som už opatrnejšia, riziko pádov je veľké, plávam, denne chodím na prechádzky podľa času pol hodinu až dve, mám rannú zostavu cvikov – dvadsať minút joga, päť Tibeťanov. Toto ma drží  už vyše dvadsať rokov v kondícii..

Projekt pre seniorov nie je vašou jedinou „prácou“?

Pokračuje relácia Hostiteľka večera na Trojke, rovnako Anjeli strážni, to sú veci, ktoré ma zamestnávajú v televízii. Máme dom a záhradu, kde sa tiež realizujem a mám k tomu ešte jeden plán, sen, ktorý si chcem splniťm, a to je včelárenie. Chcem sa tomu priučiť a založiť si v záhrade úliky so včeličkami. Obdivujem túto prácu a obdivujem aj včely, ktoré sú úžasným symbolom pracovitosti a energie. Ich životná filozofia, pracovitosť, neuveriteľná výdrž, životaschopnosť ma fascinuje. A mám rada aj med.

Krásny plán a sen. Bývate sklamaná, keď nevyjde niečo, čo si naplánujete?

Bývala som často sklamaná, keď som bola mladá, a nedarilo sa... ale časom som si uvedomila, že treba niečo nechať aj na toho tam hore. Najvyšší nám ukáže cestu a keď sa niečo nevydarí, treba to akceptovať. Ak sa mi niečo nevydarí, dokážem sa s tým už dnes vyrovnať. Ideme ďalej, nájdeme si niečo iné. Učím sa brať s ľahkosťou aj prehry.

Ako kde a s kým budete prežívať Vianoce?

U mňa doma, pozývam k sebe aj svoju 87-ročnú mamičku, ocko minulý rok odišiel, tak už druhé Vianoce budeme spolu. Príde aj Barborka s rodinou, vlani bola Tamarka a, samozrejme, môj priateľ, takže budeme väčšia partia.

Máte aj nejaké iné zvyky a tradície ako klasické slovenské, oblátky, ryba, šalát?

Odkedy je s nami môj partner, priniesol aj on niečo nové, bavorské.  

Nejaké jedlo?

Nie, zvyk. V Bavorsku sa na Vianoce spájajú živí s tými, ktorí už odišli na onen svet, prostredníctvom ohňa. Takže v záhrade, vedľa presklenej obývačky, kde trávime Štedrý večer, založí oheň do železného koša, a vatra horí počas celého večera. Aby tí hore vedeli, že to veľké svetlo je pre nich, že na nich myslíme. Veľmi sa mi to páči a oslovilo ma to, lebo naozaj sme mali pocit, akoby sme sa spojili.

Chystáte okrem cvičenia aj nejaký nový televízny projekt?

Áno, už ho máme v RTVS čiastočne rozpracovaný. Je to cyklus o šľachtických rodoch na Slovensku, na ktorých sme tak trochu zabudli. Kaštiele, hrady a zámky nám ich pripomínajú. So skupinou historikov sme sa zhodli na tom, že by bolo osožné a zaujímavé ich príbehy oprášiť... počas môjho pôsobenia v Rakúsku som stretla potomkov zaujímavých rodov Habsburgovcov, Pálfyovcov, Eszterházyovcov, v Budapešti mám priateľku z rodu Okoličániyovcov a samozrejme máme desiatky prameňov, zaujímavých príbehov aristokracie, ktorá tu na našom dnešnom území stáročia žila.  Verím, že nám táto pandemická doba umožní pokračovať v projekte. Je totiž potrebné veľa cestovať  a stretávať sa, čo bolo doteraz zložité. Verím, že toto sa podarí. Námet je príťažlivý a divácky atraktívny,  už sa len do neho pustiť.