TIP NA KNIHU: Tam, kde nie je strach, nemôže vojsť ani odvaha

Viete si predstaviť, že nespravodlivosť okolo vás priam vrieska, že sa vám ľahostajnosť vysmieva do tváre a vy iba stojíte, netočíte sa, nebežíte, nesadnete si. Iba postávate, čakáte, pozeráte sa. A mlčíte.

Aj Paige je ticho, tak ju vykreslila Holly Bourne v knihe Boli sme tu a jej povaha, ako aj celkový osud, zasahujú ľudské vnútro.

Britská spisovateľka Holly Bourne 

V škole

Paige je, ako to už býva, bystrá a podľa všetkého má i talent na písanie. Prispieva do školských novín a tajne dúfa, že by jedného dňa na seba prevzala novinárske krídla a vzlietla vysoko, trebárs až do objatia hviezd. Človek by predpokladal, že dievčina s výnimočnosťou, aká je na Paige rozhodne nalepená, vzbudzuje obdiv a pohľady nielen rovesníkov, ale aj starších a zodpovednejších.

Mohlo by vás zaujímať: TIP NA KNIHU: Príbeh, ktorý roztopí aj najtvrdšie srdcia

Mali by ju vidieť, dať jej najavo, že na nej záleží. Áno, mali by.
Kohokoľvek by sa však niekto odvážil spýtať:
„Vieš, kto je Paige?"
dostal by odpoveď neistú, možno až vyhýbavú.
„Paige? Hmm, to je tá, čo..."
„Zdá sa mi, že som počul o nejakej Paige, ale neviem si spomenúť. Ona je..."
A bolo by vyriešené. Vyslovila by sa ľahostajnosť, vetami by sa odhalil smútok sveta, v ktorom sa ľudia mihajú a zmiznú skoro ako vánok.

Paige by jej neviditeľnosť neprekážala, no dobre, asi jej prekáža, ale najväčšmi ju škrie vlastná bezmocnosť. Po celý čas, odkedy sa môže pýšiť štúdiom na strednej škole, býva očitým svedkom šikany. Neuniká jej, ako istí vyvolenci znepríjemňujú dni, ako tupia city a rozširujú nezmyselné klebety, o ktorých je síce verejne známe, že sú absurdné, a i tak sa šíria rýchlejšie ako mor. Raz sa šušká, že má dievča besnotu, inokedy zasa chlapec paktuje s diablom, výmysly nemávajú koniec. A ona sleduje, zaznamenáva si, a predsa mlčí.

Rodina

Chúďa Paige, v škole je nikto, ale aspoň doma do seba vsakuje toľko lásky, koľko len môže, či nie? Pomyslel by si to každý, a ak by to tak bolo, potom by sa iste zmiernilo i utrpenie v laviciach, ale, nanešťastie, nedokonalosť je ešte nedokonalejšia, je neznesiteľná.

Paige má totiž otca, tvrdého, úlisného, neschopného pochvaly. Netýra fyzicky, nedvíha päste, i keď sem-tam sa dajaký riad rozbije. On má horšie spôsoby ako mučiť a treba povedať, že to robí mimoriadne dobre.

Paige stačí prekročiť prah a už aj vie, čo ju bude čakať. Naučila sa čítať vo vzduchu, v nemých náznakoch. Otec je krutý, hnusne žartuje a smeje sa iba on sám, a ani matka nie je o nič lepšia. Možno nie je drsná, ale všímavosťou by si rovnako nezarobila na chlieb a dcéru ignoruje na zbláznenie.

Ľahký ako pavučina

Boli sme tu sa číta ľahko, za čo patrí pochvala autorke, a nie hocijaká, ale veliká. Jej štýl je ľahučký ako pavučina, čo značne zjednoduší i listovanie pomerne emocionálne náročnejších strán.
Holly Bourne dokáže do textu vložiť odkaz, napísať hlbšie myšlienky zrozumiteľne, čím sa k čitateľovi približuje až tak, že mu nazerá do očí.

Je to kniha o zanechaní niečoho viac, o zaznamenaní, že kedysi sme tu boli, žili sme, dýchali.
Je o šikane, o pravde aj klamstvách. Napokon musí i najväčší odporca konfrontácie uznať, že úprimnosť sa oplatí, aj keby mala silu ako tornádo, aj keby všetko spálila. Hovoriť pravdu má zmysel.
A ak sa aj niekto bojí, nič to. Veď predsa strachom sa to začína a odvahou končí.