Kostol na Novom Zélande sa každú nedeľu naplnil ľuďmi so všelijakými motívmi. Svoje nezastupiteľné miesto mali veriaci, ktorí dychtivo očakávali na slovo od Boha, ale občas, či dokonca veľmi často, vstúpili na územie cirkvi aj neveriaci s cieľom presvedčiť sa, upokojiť sa a prežiť chvíľu ticha pri modlitbe.
Ak sa teda misionár, ktorý tam slúžil, mal na čo sťažovať, rozhodne nemohol vzniesť nijakú námietku proti návštevnosti, s ňou problém skutočne nebol. Iste, poznal kazateľov a kňazov, ktorých sužovali prázdne kostoly, ale jemu sa to nestávalo.
Čudné
Ani v jednu konkrétnu nedeľu nič nepreukazovalo známky, že bohoslužba ponesie nejakú odlišnosť od ostatných. Dodržiaval sa pravidelný program, spievalo sa, on predniesol ohnivú kázeň a na znak pochopenia sa všetci spojili v modlitbe. Navyše sa i pripomínala posledná večera, a tak si zúčastnení chodili kľaknúť k pripravenému stolu.
„Drahý Bože,“ modlil sa misionár a aj by bol pokračoval, ale niečo ho vyrušilo. Tu si všimol, ako jeden muž tiež pokľakol, ale vzápätí ním trhlo, ako keby ho niekto udrel do chrbta, vstal a odkráčal ďalej. Zdalo sa, že čudesné správanie sa skončilo, ale muž sa po chvíli zase zdvihol a opäť sa vrátil, aby si kľakol spolu s inými kresťanmi.
Otázka
Po skončení bohoslužby v sebe misionár nezaprel zvedavosť.
„Čo sa vám stalo?“ spýtal sa muža, ktorý ho počínaním prekvapil a ani nemusel vysvetľovať, na čo otázkou naráža.
Muž pohotovo a úprimne odpovedal: „Viete, šiel som si kľaknúť tak ako všetci ostatní. Nechcel som sa pozerať na nikoho, chcel som sa plne sústrediť na modlitbu. Ale zdvihol som hlavu a videl som, že kľačím vedľa muža, ktorý mi pred rokmi zavraždil otca a ešte aj pil z jeho krvi. Preto som sa postavil, nemienil som zotrvať ani sekundu na rovnakom mieste ako on.“
„A čo zmenilo váš názor?“ zaujímal sa misionár a nebolo možné poprieť, že ho mužova bolestivá skúsenosť zasiahla.
„Potom ku mne ako keby prehovoril Boh. Pripomenul mi slovo z Biblie, ktoré hovorí, že po tom všetci poznajú Ježišových učeníkov, keď budú chodiť v láske. A láska je opakom neodpustenia. Je opakom nenávisti. Rozhodol som sa teda odpustiť a znovu som si vedľa neho kľakol. Tentoraz mi to neprekážalo, Boh ma oslobodil od hnevu.“
Mohlo by vás zaujímať: NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE: Inšpirujúci a šokujúci výrok malého chlapca o Rusku a živote
Kto kráča v hneve, nedokáže milovať a ani dostatočne prijať, že je milovaný. Kto nenávidí, hoc má na to aj dôvod a hoc mu bolo nepredstaviteľne ublížené, zabíja si vlastné srdce. Kto ale odpúšťa, podobá sa na Boha.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies