Neuveriteľné a dojímavé: Dievčatko z Ukrajiny spieva v pivnici pieseň, ktorá nám všetkým má čo povedať!

Z neba namiesto dažďa padali výbuchy a oni všetci, vrátane detí, boli nútení vytvoriť si dočasný svet postavený na tenkom základe. V spleti tiel nie je ani jeden jediný, ktorý by nebol podstatný, a predsa sa uprostred zoskupenia spojeného vojnou, zapamätá najväčšmi malá a odvážna dievčinka. Jej talent je nepopierateľný a odkaz neprehliadnuteľný.

Spev

Video, ktoré dojíma a súčasne vyvoláva úsmev nad spevavým darom dievčatka, poukazuje, že aj v ťažkom, naozaj ťažkom čase, je pieseň na perách niečím, čo pripomína dávno zabudnutú pravdu.

Little girl singing "Let it go" in a shelter#UkraineRussianWar #Ukraine #UkraineUnderAttack pic.twitter.com/6gfcUoiwJJ

— Ankita Jain (@Ankita20200) March 6, 2022

Dievčatko nádherne, s precítením, vyspevuje dobre známu pieseň, ktorú väčšina pozná v slávnej verzii vďaka rozprávke Ľadové kráľovstvo.

„Odpusti, nezabudni, že nový deň ukáže cestu,“ pripomína malá speváčka v texte a neviem, ako je čosi také možné, ale jej hudobný výkon skutočne dodáva nádej.

Pieseň

Nuž, a keď je reč o piesni v angličtine nesúcej názov Let it go, i ona má čo povedať v období, ktoré nepriazňou ľaká. Ťahá si za sebou totiž príbeh plný niečoho, čo všetci bez rozdielu, bez ohľadu na príslušnosť k národu, potrebujeme.

Autorkou je Kristen Andersonová-Lopézová a ... No, aby som nikomu neukrivdila, vznikala i pod dohľadom jej manžela a obaja teda majú podiel na uznaní, ktoré si pieseň skutočne právom zaslúžila. Veď si stačí spomenúť na skutočnosť, že v roku 2013 vyhrala ocenenie za najlepšiu filmovú skladbu, a to už je čo povedať.

Čo je však oveľa dôležitejšie, (aspoň pre účely článku), je autorkina minulosť. Pre Ľadové kráľovstvo vyskladala i sedemnásť iných piesní, ktoré však, žiaľ, zakaždým dostávali jedno odmietnutie za druhým.

Sedemnásť ráz vyslovené nie. Sedemnásť ráz nalomená sebadôvera. Sedemnásť sklamaní. Aké ponižujúce.

Mohlo by vás zaujímať: Autorka Harryho Pottera venuje na pomoc deťom z Ukrajiny astronomickú sumu!

Zatiaľ čo by sa takmer každý s podobným osudom vzdal, zložil by hlavu do dlaní a potláčal plač, ona pozdvihla ramená a písala. Tvorila, vymýšľala, nechala fantáziu, aby jej bola spoločníčkou.

Či to malo zmysel? Odpoveď je hádam jasná a nepotrebuje doplňujúcu verziu. Boh má niekedy obyčajný spôsob, aby človeku, tvoru smrteľnému, opäť raz rozsvietil dušu a zapísal do nej neobyčajné.

Možno sme spadli stokrát, ale stokrát sa zdvihneme. Možno nás stokrát sklamali, ale stokrát smieme byť ľúbení. Možno sme stokrát dostali záporné odpovede a pošliapali nám po snoch, ale stokrát budeme snívať napriek ťažkostiam. Boh čaká, naťahuje dlaň a v nej je zaškrtnuté, aby sme verili a nádejali sa.