PRÍBEH ÚSPECHU, časť 1. Výrok – Cesta je cieľ – kdekoho odradí. Vieru Orosovú nie. Kráča dokonca po dvoch súčasne

Do taliančiny sa zamilovala ešte ako dieťa, keď chodila s rodičmi na dovolenky do Púlie. Rozhodla sa pre talianske gymnázium.

„Môj absolútny sen bolo urobiť prijímačky, čo sa mi podarilo. Po taliansky som vtedy nevedela, ale prvý rok sme mali 20 hodín týždenne, kde dosiahnete úroveň plus-mínus C1 a potom sa učia všetky predmety v taliančine,“ spomína. Po piatich rokoch štúdia a maturite však mnohých prekvapila.

„Na gymnáziu som si taliančinu ešte viac zamilovala a potom som rozmýšľala, či ísť na pedagogickú alebo pokračovať na vysokej v taliančine. Nakoniec som sa rozhodla pre ekonomickú univerzitu. Počas vysokej školy som začala pracovať v malom mestečku v Kalábrii, v Diamante, ktoré ma očarilo a napriek tomu, že som spromovala na samé jednotky, povedala som si, že ekonómia nie je moja cesta. Dva dni po promóciách som si vybavila živnosť na učenie taliančiny.“

Tu treba poznamenať, že s tou ekonómiou sa trochu sekla, pretože ako majiteľke súkromnej školy ju doteraz využíva v praxi.

Sama, doma, v čajovni, vo fabrike

„Spočiatku som nemala priestory, učila som sama po domácnostiach študentov po celom meste, jazdila som MHD.... bolo to náročné, lebo takto som stihla odučiť maximálne 5 až 6 hodín denne.“

Občas dávala hodiny aj vo svojej detskej izbe, neskôr v čajovni u svojej mamy. Trvalo desať rokov, kým sa jej podarilo založiť vlastnú školu, ale vytrvala.

So svojimi lektorkami.

„Svoj prvý priestor som si prenajala v starej bývalej fabrike. Bolo to lacné, alternatívne, ale na začiatok super. Tam som učila sama, postupne som nestíhala, a tak  som oslovila prvého kamaráta Taliana, postupne ďalších lektorov. Po troch rokoch sa rozhodli našu budovu búrať, a tak, aj vďaka veľkej dávke šťastia, sme sa presunuli do bratislavského Starého mesta. A dnes sme tím 25 lektorov.“   

Škola sídli v historickej uličke centra Bratislavy.

Viera v priestore nad školou aj býva a keď nás hrdo prevádza školou, a má byť veru na čo pyšná, podotkne, že začiatky boli dlhé a ťažké. Hovorí, že miluje, keď je učebniach ruch, keď z nej počuje vravu a smiech a varí jednu kávu za druhou. Toto je jej dolce vita.

Dva dni v depresiách. Kto ju podržal?

Tento sladký život jej, podobne, ako v iných oblastiach života, mohol počas dvojročnej korona krízy rýchlo zhorknúť.  

„Bol to boj. Pamätám si na ten pondelok, keď zavreli školy. Išla som z Banskej Štiavnice a volali mi lektori, že študenti zrušili hodiny, že čo majú robiť. Počkajte, uvidíme, odpovedala som, lebo sama som netušila, z čoho zaplatím lektorov, nájomné, mala som zodpovednosť voči študentom... dva dni som zostala doma v hlbokých depresiách.“

Jediným riešením bolo online vyučovanie a úprimne, nik mu neveril.

Časy kovidové...

„Musím však poďakovať našim študentom, mnohí sa neskôr priznali, že neprestali len pre to, aby nás podporili. Druhých sme presviedčali, robila som veľa online workshopov, pripravovali sme nové učebné plány, bolo to ťažké, ale oplatilo sa.  Postupne sa  online vyučovanie rozrástlo, osvedčilo a paradoxne nám pomohlo.“

Momentálne učia online aj prezenčne a študentom vychádzajú maximálne v ústrety. Hodiny môžu mať od siedmej ráno, ešte pred prácou, počas dňa až do neskorého večera, stačí sa vopred dohodnúť.

„Po kovide sme ostali väčšinou online, vďaka tomu sme sa rozšírili, lebo veľa ľudí zo Slovenska nás sleduje roky cez FB,  a zistili sme, že online funguje perfektne, máme veľa skupín zmixovaných z celého Slovenska. Ale už učíme aj v škole, počujete?“

Keď je vonku teplo, učia aj v tomto Taliansko evokujúcom priestore.

Taliansky masaker

Keď sme prechádzali okolo jednej z učební, ktoré sú pomenované po talianskych mestách, na jedných dverách som si všimla upozornenie na „predložkoý masaker“. Mnohí si myslia, že taliančina je ľahká. Podľa avizovanej lekcie asi nie.

„Veľakrát prídu ľudia s tým, super, idem sa učiť po taliansky,   je to ľahký jazyk. Hneď im hovorím, že to nie je pravda, a ak prišli s tým, že to bude ľahká cesta, rovno im poviem, ani do toho nechoďme, lebo toto je beh na dlhé trate.“

Podľa Viery Orosovej je taliančina ľahká v tom, že sa dobre učia a ľahko pamätajú slovíčka a že je to melodický a príjemný jazyk.

„Ťažká je v tom, že má až 21 časov, z ktorých sa 13 bežne používa denne; a veľmi ťažké, ako ste si všimli, sú predložky, na nich si mnohí vylámu zuby, ale vieme ich to naučiť. Aj preto robíme tieto masakrálne workshopy,“ smeje sa.

Aj masakrálne predložky sa dajú zvládnuť s úsmevom.

Viera nepovažuje žiadny jazyk za náročný, pokiaľ sa človek rozhodne, že sa ho chce naozaj naučiť. Vie o tom svoje, sama sa teraz učí po španielsky, ale o tom neskôr.

Historickí študenti a Gomora s titulkami

„To znamená, že chodí na lekcie, ideálne dvakrát do týždňa, robí si domáce úlohy, počúva talianske rádio, sleduje televíziu, snaží sa tam vycestovať, nebojí sa rozprávať, proste začne ten jazyk vnímať a žiť s ním. Pretože prísť sem raz do týždňa na hodinu a medzitým neurobiť nič, nemá zmysel. Treba sa tým jazykom obklopovať.“

Tí, ktorí ju počúvli, sa dostali ďaleko. Za desať rokov si vychovali vlastnú lektorku, majú študentov, ktorí študujú a pracujú v Taliansku. Pre Vieru Orosovú, hoci to bude znieť ako opak toho, čo povedala doteraz, majú zvláštne čaro historickí študenti, ako si ich pre seba pomenovala.

„Niektorí sa vrátia aj po desiatich rokoch, rekordmanku mám po osemnástich, tú som učila ešte kedysi vo svojej detskej izbe.“

Jazykom, ktorý sa učíme, sa treba obklopovať a nehanbiť sa rozprávať.

Nech sa už spisovnú taliančinu naučíte sebelepšie, množstvu dialektov neporozumiete, sú to akoby úplne iné jazyky, ktoré má Kalábria, Púlia, Sicília. Naučiť, ak by ste chceli, sa dajú, slovníkov je v talianskych kníhkupectvách viac než dosť, ale nie je to nutné.

„Neapolčania majú svoj vlastný jazyk. Keď som bola v kine na slávny film Gomora, natočený v neapolčine, mali v Ríme   titulky,“ podotkne a vzápätí dodá, že všetci Taliani ovládajú spisovnú taliančinu, takže v tomto nie je problém.

Špinavý chlapec a odťažitá dáma

Taliansko má veľa krásnych a vychýrených miest. Viera Orosovná na mnohých bola, niektoré ešte navštíviť nestihla. Miluje kalábrijské Diamante, kam chodia dovolenkovať najmä domáci a zachováva si svoju autenticitu, ale jedno mesto zbožňuje nadovšetko.

Jej milované mesto.

„Rím má špecifickú vôňu, vonia mi. Zamilovala som si ho až po niekoľkých návštevách, nebola to láska na prvý pohľad. Rím treba pochopiť, prežiť, precítiť. Keď mi niekto povie, že miluje Florenciu, ja poviem nie. Pre mňa je to taká vznešená dáma, ktorá akoby keby si ma nepustila k telu. Ale Rím, Rím, hoci ho asi teraz urazím, je ako taký malý špinavý chlapec, ktorý vás objíme...“

Viera Orosová má ešte jedno miesto, ktoré objíma ju. Španielsku Svätojakubskú púť, inak povedané púť do Santiaga de Compostela. Bola už na troch zo šiestich, ale o tom až zajtra. Dozviete sa, koľko taká púť stojí, ako to tam chodí, čo si vziať so sebou a pochopíte, prečo je cesta cieľ...

Súvisiáci článok: PRÍBEH ÚSPECHU časť 2. Výrok – Cesta je cieľ – kdekoho odradí. Vieru Orosovú nie. Kráča dokonca po dvoch súčasne.