Ktorý príbeh, spomedzi doteraz napísaných či inak ponúknutých verejnosti, by sa bezpochyby dal prehlásiť za najkrajší? Pekných je veľa, viac ako veľa, ale iba jeden jediný disponuje silou zmeniť kamenné srdce, obmäkčiť aj najtvrdšiu povahu, rozplakať aj najzdatnejšieho muža, dodať nádej aj najbeznádejnejšiemu.
Je to príbeh Veľkej noci, ukrytý v štyroch dňoch, zaznamenaný v histórii aj v štyroch evanjeliách v Biblii, áno, iba ten si zaslúži prívlastok najúžasnejší z najúžasnejších. Možno nie každý so mnou súhlasne prikyvuje, ale kazateľ Ľuboš Tagaj, rozhodne súhlasí a k sviatku má veru čo povedať a aj povedal.
Emócie
Čas, ktorý ľudstvo oslavuje ako Veľkú noc, v sebe nezmazateľne nesie emócie, všelijaké pocity, ach, ťažko aj slovami vystihnúť.
„Obdobie Veľkej noci v sebe nesie rôzne emócie. Keby sme napríklad začali tým vstupom Pána Ježiša Krista do Jeruzalema, tak bol plný očakávania. Ľudia boli v eufórii, mysleli si, že ten, ktorý uzdravoval, ten, ktorý činil divy, ukázal moc nad prírodou, rozmnožil chleba a ryby, že je nový potenciálny vládca a podľa toho ho i vítali. Vidíme tam emócie, ktoré sú plné nadšenia, očakávania, ľudia kričali na jeho slávu. Veľká noc je však i veľmi smutná, odhaľuje ľudské srdcia. Je to obdobie paradoxov. Vezmime si napríklad Judášov bozk, ktorým ho zradil. Bozk je symbolom blízkosti, ale v tomto prípade sa stal znamením zrady. Judáš Ježiša predal, chcel ho znásilniť k svojim vlastným cieľom. Odhaľuje to príbeh Judáša, jeho falošnosť, ochotu predať, odhaľuje jeho náboženskosť.“
Ďalším paradoxom je Petrovo zaprenie. Bol mu jedným z najbližších, ale keď videl, ako sa približuje Ježišova smrť, tvrdil, že ho nepozná a nikdy ho nevidel. Udalosť teda odkryla aj srdce Petra a presne v tom je jej sila,“ odkrýva jedno z tajomstiev slávnosti kazateľ, ktorý ihneď pokračuje a vysvetľuje, prečo sa čosi také ako ukrižovanie vôbec prihodilo, prečo bol akt priam potrebný.
„Všetko vychádza z Biblického počiatku, kedy prví ľudia, Adam a Eva, zhrešili. Vtedy prišla duchovná smrť, ktorá znamenala odlúčenie od Boha alebo stratu kontaktu s Bohom. Ľudia sa začínajú báť, je tam plno zlosti a nenávisti, a to je všetko dôsledok neschopnosti Boha poslúchať. V Božom poriadku niekto musel odniesť trest, zobrať preč ten problém hriechu, hriech musel byť vyriešený. A Boh to vyriešil z lásky k nám tak, že hriech sa odstránil, a práve preto Ježiš musel zomrieť. Musel zobrať trest, aj dôsledok hriechu, teda smrť, bez toho sa to nedalo. Ježiš okúsil nielen zomieranie fyzické, ale aj to duchovné, čo bol aj dôvod, prečo sa pred smrťou pýtal Boha, prečo ho opustil. Boh teda rozriešil ľudský problém nielen nejako kozmeticky, ale dôkladne tým, že smrť položil na Ježiša. Ukrižovanie nám ukazuje, aký strašný je hriech, aké hrozné je byť bez Boha, aká to je temnota. Bolo to potrestanie nevinného baránka Božieho.“
Neskončilo to
Piatkom a umieraním sa však nič neskončilo, naopak. Ak by trýznivá smrť znamenala poslednú bodku, potom by sme sa mohli pochváliť iba ak očami plnými sĺz a vnútrami plnými nepotešiteľného smútku. Po piatku ale nasledovalo ticho soboty a po ňom sa priblížilo nedeľné ráno, ktoré zavŕšilo výnimočné a jedinečné dielo spásy a prinieslo i akúsi metaforu, že hoc sme zdeptaní či zranení, bolesť nepredstavuje koniec, neznamená vôbec nič, iba nutný prechod od prehry k víťazstvu.
„Nedeľa prináša veľké víťazstvo, veľký šok. Keď sa Ježiš stretáva po vzkriesení s ľuďmi, čo ho stretávali predtým, zrazu ho nepoznajú a nevedia ho prijať. Nedeľa je pekný, až krásny triumfálny záver príbehu, lebo smrť nad Ježišom nemá moc. Smrť nemala toľko moci, aby ho zadržala, lebo on je Boh, je Boží syn. Ťažko to aj opísať, ale jeho vzkriesením sa ako keby prelamujeme do nového veku, začína sa niečo úplne nové. Začína sa nová kvalita života, ktorej plnosť sa naplno prejaví až pri druhom návrate Ježiša. Teraz žijeme v období milosti, keď Boh dáva možnosť, aby ho ľudia prijali, ale je to aj čas, keď sa sami rozhodujeme, či ho budeme chcieť, či ho budeme ignorovať,“ podelil sa o svoj pohľad na najslávnejšiu nedeľu kazateľ.
Nie je to rozprávka
Znie to trochu ako rozprávka, v ktorej bolo zlo potrestané a dobro sa tešilo z vyvýšenia, človek chvíľu bojuje, kým skutočne uverí. Ako však povedal i Ľuboš Tagaj, je nutné vpustiť si dej Veľkej noci do srdca, uveriť zvesti a vtedy a iba vtedy, sa z príbehu stane život.
Všetko sa začína modlitbou, ktorá sa v kresťanskom kruhu nazýva i modlitba spasenia. Vyslovuje sa a má sa vyslovovať úprimne, pričom miesto, na ktorom bude prednesená, nie je vôbec rozhodujúce. Nemá byť formálna či akási strohá, kazateľ zhrnul postup, čo by mala obsahovať a čo by nebolo dobré vynechať.
„Musí v modlitbe byť zahrnutie, že Boh je a že sme bez neho stratení, že sami sa nemôžeme zachrániť. Musíme k nemu volať, volať na jeho meno, na meno Ježiš. Dôležitá vec je i to, aby sme ho urobili naším pánom, aby sme ho prijali.“
Prečítajte si tiež: Neznesiteľné ticho Bielej soboty: Tri veci, ktoré môžeme robiť, keď nás ochromí bolesť a keď sa zdá, že aj Boh akosi mlčí
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies