Zvláštne, že isté veci si pamätáme ťažko, že keď sa nás spýtajú, ako sa stalo to alebo ono, pokrútime hlavou a zrazu sme neschopní spomenúť si na začiatok. Nedokážeme vysvetliť, ako sme sa dostali tam, kde sme, čo nás viedlo, aké prikývnutia či odmietnutia sa pod celý príbeh podpísali.
Ani ona by neurčila, odkedy ju ľudia prestali oslovovať podľa toho, ako sa naozaj volala, jednoducho ako plynul čas, odvykla si, zabudla na cvengot písmen, na zvuk vyslovených slabík, čo tvorili jej rodné meno.
„Ahoj, Poca,“ oslovovali ju všetci, pričom, samozrejme, zvolili skratku k Pocahontas. Skadiaľ sa prezývka vzala, nuž, to sa už nedozvieme. Pre každého, vrátane seba samej, bola len Poca.
Spoluautor
Pocahontas prijala ako spoluautora svojho života Boha, odovzdala Mu prístup do srdca a požiadala Ho, aby s ňou prešiel cez rieky i cez oheň. A On to i robil, chránil ju, sprevádzal, učil ju ľúbiť, dýchať, žiť. Jedna vec sa však nemenila, a tou bola neustále prezývka, ktorá nepredstavovala len akúsi veselú spomienku, symbolizovala minulosť. Všetky hriechy. Pochybenia, zlyhania, rozhodnutia, čo pálili hruď a ničili hodiny a hodiny.
Výlet
Raz bola Poca pozvaná na akýsi výlet do Washingtonu, D. C., v rámci ktorého mala spoznávať všelijaké umelecké diela, a to nielen známe a preslávené, ale aj celkom nenápadné, avšak výpovedné, možno dokonca výpovednejšie než ostatné. Návšteva mesta sa jej nesmierne páčila, fascinovali ju zážitky, pohľady na maľby a históriu, čo viedla k vytvoreniu.
„A teraz stojíme pred obrazom veľmi výnimočnej ženy,“ riekol sprievodca pri ďalšej prehliadke, zámerne vyvolával napätie. „Volala sa Pocahontas.“
Poca sa strhla, aj sa mierne usmiala. Vari jej menovkyňa?
„Táto žena, na ktorú hľadíte, potom uverila v Boha. Predtým sa dopustila všeličoho zlého, ale po zblížení sa s Bohom prijala celkom novú identitu. Dala sa pokrstiť a premenovala sa na Rebecu.“
A vtom Poca vyronila horúce a slané slzy, za čo si vyslúžila začudované obzretia. Prítomní sa čudovali, prečo rumádzga, príbeh to bol síce pekný, ale nedojal nikoho iného, ani jedného. Iba ju.
Ona totiž vedela svoje, ako keby sa jej rozjasnilo. Jej skutočné meno, ktoré mala zapísané v rodnom liste, znelo Rebeca.
Uvedomila si, že Boh ju nadprirodzene a neuveriteľne zachraňuje a berie jej nohy z bludného kruhu minulosti. Že už viac nemusí byť Poca, môže sa pýšiť Rebecou.
Mohlo by vás zaujímať: SKUTOČNÝ PRÍBEH O závislosti na pornografii, nenávidených telách a o Bohu, ktorý aj tak vyhrá každý boj
A tak nech nám boli dávno či nedávno nadelené akékoľvek mená, Boh disponuje mocou zotrieť a preniesť tak, že uvidíme prítomnosť v celej jej nádhere i budúcnosť, ktorá je pre nás pripravená. Nech sme skúsili čokoľvek, nemusíme byť tými, ktorími sme boli kedysi.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies