Či sme malí a či veľkí, či sa obliekame elegantne aj vtedy, keď je príležitosť všedná, alebo si navlečieme čokoľvek bez rozmyslu, či sme takí alebo onakí, všetci nahlas alebo potichu hľadáme miesto, na ktorom by nás objalo bezpečie.
Chceme čosi viac ako len štyri steny a dajaký priestor, chceme teplo, vôňu, lásku a pokoj. Chceme kamsi patriť. Ľúbiť a byť ľúbení. Prales je zrejme najmenej pravdepodobné miesto, na ktorom by ktosi očakával hlboký pocit bezpečia, veď byť tam je ako stáť uprostred boja, pričom koniec zápasu rozhodne, či vydýchne smrť, alebo sa nadýchne život. Autorka Layla Hagen v knihe Iskra nádeje však porozprávala príbeh z pralesa inak, dala mu niečo... Ach, už viem, dala mu srdce.
Svadba
Aimee je šťastná snúbenica a o niekoľko dní by sa mala preobliecť do nádherných svadobných šiat, aby prijala osud nevesty a manželky.
Partnerom jej je mladý muž, pohľadný, rozprávkovo bohatý a aj dobrý, s čestnosťou v duši a zmyslom pre spravodlivosť.
Aimee je navyše i úspešná právnička, žiari z nej akási láskavosť, nie predstieraná, ale skutočná, taká, čo sa nedá zahrať ako herecký výkon s potleskom na konci. Ideálna dvojica, ideálne šťastie, ideálne plány. Áno, tak to bolo.
Cesta
Aimee je odhodlaná sama dozrieť na konečné prípravy pred obradom, a tak nastúpi do súkromného lietadla svojho snúbenca (áno, až taký je bohatý), aby sa dostavila na ranč, kde slávnosť prebehne a potešila sa zo zmien, čo sú príjemné a nespôsobujú bolesti. V lietadle, prirodzene, nie je sama, zodpovednosť visí na krku rodinnému pilotovi Tristanovi, zamĺknutému, záhadnému, skúsenému vo viacerých druhoch práce.
„Je všetko v poriadku, Tristan?“ pýtala sa ho Aimee, keď sa jej ako pasažierke čosi nezdalo. Nie je ustráchaná, ale uisťuje sa len tak, možno čiastočne i zo zvyku.
„Iste, všetko v poriadku,“ odpovedá Tristan.
„Naozaj je všetko v poriadku?“
A potom už nepočuť nič. Nijakú odpoveď, nijaký zvuk. Len cítiť dopad, fyzické zranenia začínajú hrať piesne a oni dvaja otvárajú oči, aby videli, čo vyrazí dych a na okamih oberie o vzduch z pľúc.
Prales
Dočasným útočiskom pre dvojicu zmiešanú nehodou je prales, jeho ticho i desivé škriekanie. Jeho náruč je drsná, nešetrí, núti postaviť sa na nohy, aby sa obaja učili postarať sa o seba navzájom, aby si dokázali zabezpečiť potravu, aby sa ako-tak ochránili a spriatelili sa s divokou džungľou.
Nádej
Spočiatku je nádej veliká, Tristan totiž tvrdí, že záchranný tím by sa mal kdesi objaviť v priebehu 48 hodín, a teda musia len vydržať. Hádam potom, keď sa stadiaľ dostanú, potom sa možno i zasmejú a pripomenú si chvíle počas dvoch dní.
Ale čas je neúprosný, tiká a tiká, 48 hodín ledva pozdraví a v diaľke ani v blízkosti sa nečrtá čo i len zmienka blížiacej sa pomoci.
„Keď neprišli teraz, kedy potom prídu?“ pýta sa zúfalá Aimee, zatiaľ čo so slzami v očiach hľadí na krásu svadobných šiat. Tristan nič neodpovedá, ale ani to nie je potrebné. A tak obývajú prales, nie dni, ani týždne, ale mesiace. Pohybujú sa v jeho zákutiach, lezú po stromoch, píšu poéziu, utišujú si nočné mory, zoškrabávajú zo seba tajomstvá.
Rozpúta sa hra s divokou zverou, s počasím, s vodou, ale i s láskou, lebo hoc je všetko čudné a nebezpečné, kdesi uprostred zisťujú, obaja zisťujú, že bezpečie je iba v náručí toho druhého.
Iskra nádeje je jedna z najkrajších kníh, ktoré si tento rok prečítate, je dobrodružná aj romantická, prudko realistická, návyková a všeličo iné. Hrdinovia sú nesmierne sympatickí, a keď sa autorka pokúša presvedčiť vás, že ona je naozaj čistá duša a on skutočne drsný dobrák, veríte, lebo sa pred vami odvíja zápletka a vy si neželáte, aby skončila. Odhadujete konce, možné riešenia a či nakoniec nádej zvíťazí nad smrťou.
Mohlo by vás zaujímať: TIP NA KNIHU: Keď má minca viac než iba dve strany a keď zakázané ovocie prestáva chutiť sladko
Iskra nádeje je pre každého, kto by rád uveril, že láska je najmocnejšia sila, mocnejšia než prítomnosť, budúcnosť, než čokoľvek.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies