LUCIFEROV EFEKT Prečo sa z dobrých ľudí stávajú v niektorých situáciách psychopatickí sadisti?

Stanfordský väzenský experiment vyprojektoval a v roku 1971 zrealizoval Philip Zimbardo, ktorý chcel overiť svoju myšlienku, že správanie sa človeka je podmienené prostredím a rolou, ktorú v ňom zaujme. Bol to akýsi kontrapunkt k Milgramovmu experimentu, v ktorom sa jedinec ocitol pod tlakom druhej osoby na krátku dobu. V Zimbardovom pokuse neovplyvňovalo konanie nič iné, než zadané sociálne usporiadane a experiment mal pôvodne trvať omnoho dlhšie, celé dva týždne. Ako prebiehal?  

V areáli Stanfordovej univerzity nechal Zimbardo vybudovať vernú napodobeninu väzenia. Platení dobrovoľníci boli vybraní na základe novinového inzerátu. Zo 75 prihlásených vybrali na základe osobnostných charakteristík 24 mentálne a emočne najstabilnejších mladých mužov, väčšinou zo strednej spoločenskej vrstvy, a rozdelili ich na 12 „väzňov” a 12  „dozorcov”. Dozorcovia boli vystrojení vo vojenskom štýle, dostali drevené obušky a zrkadlové okuliare, ktoré mali zamedziť očnému kontaktu a boli inštruovaní v tom zmysle, že nie je dovolené fyzické trestanie väzňov. Zimbardo sám vystupoval ako jeden z dozorcov, aby mohol byť aktívne prítomný na pokuse a zaznamenávať jeho priebeh.  

Väzni boli oblečení do lacného oblečenia a nemali povolenú žiadnu spodnú bielizeň. V kontakte s dozorcami sa mali hlásiť iba prideleným číslom. Okolo členkov mali upevnenú tenkú reťaz, ktorá im mala pripomínať ich postavenie. Podmienky boli naozaj tvrdé: na spanie dostali len matrac a jedlo bolo veľmi skromné. Mali zostať doma do začiatku experimentu, ktorý zahájila lokálna polícia. Polícia v Palo Alto súhlasila s účasťou v experimente a presne napodobnila štandardný postup. 

Bolo naozaj pekné slnečné nedeľné ráno, keď sa pred domami dvanástich mladých mužov zjavila policajná hliadka, aby ich prišla zatknúť za zločin ozbrojenej lúpeže a vlámania. „Páchatelia” si môžu iba domýšľať, že zatýkanie by mohlo byť súčasťou inzerátu, na ktorý sa prihlásili predovšetkým s cieľom privyrobiť si.  
 
Aby vyzerala situácia dôveryhodne, policajné autá aj policajti v uniformách boli skutoční. Zaskočeným dobrovoľníkom  oznámili všetky obvinenia a práva, ktoré majú. Následne ich oprú o policajné auto a spútajú, mnohokrát za prítomnosti zvedavých ľudí zo susedstva. Muži naložia na zadné sedadlá policajného auta a za zvukov sirén ich odvezú na policajnú stanicu, kde sú niekoľko hodín ponechaní osamote v cele so zviazanými očami, aby sa im nepríjemný zážitok dostal čo najviac pod kožu.  

 
Priebeh experimentu bol prekvapivý pre aktérov a predovšetkým pre tvorcov experimentu. Zvrhol sa veľmi rýchlo, ako sa zjavila neľudská a temná stránka osobnosti účastníkov. Väzňov podrobili šikane, trestom a ponižovaniu zo strany dozorcov a u množstva z nich sa začali prejavovať známky ťažkého mentálneho a emočného stresu. Na druhý deň väzni zorganizovali hromadnú revoltu a vzburu proti neľudským podmienkam. Dozorcovia museli pracovať cezčas a rozhodli sa likvidovať vzburu použitím hasiacich prístrojov. K tomuto počínaniu nedal Zimbardo žiadny pokyn, celý plán vyšiel z iniciatívy dozorcov.  

Mohlo by vás zaujímať: SKUTOČNÝ PRÍBEH Picasso vyobrazil manželku ako škaredého koňa a čím bol väčší sadista, tým lepšie maľoval

Štandardné nástupy a počítanie väzňov sa zmenili na prehliadky krutosti, trápenia a ponižovania. Väzni boli nútení k intenzívnemu cvičeniu, telesné tresty boli častejšie a častejšie, zabavili im matrace a väzni museli spať na holej zemi. Plnenie základných hygienických potrieb sa stalo privilégiom, väzni mali zakázaný prístup do kúpeľne. Záchody museli čistiť holými rukami. Opakovanie ich vyzliekali donaha a sexuálne ponižovali.  

 
Počas pokusu vykázala tretina dozorcov extrémne prejavy sadizmu a sám Zimbardo bol zčasti celou atmosférou pohltený a proti krutostiam nijako nezasiahol. Vo veľmi vážnom prípade museli byť z pokusu vyradení dvaja väzni, ktorý vykazovali extrémne prejavy stresu. Zaujímavé bolo, že žiadny ďalší väzeň nechcel ukončiť pokus predčasne, všetci sa prispôsobili veľmi rýchlo a akceptovali svoju rolu.  
 
Dvaja noví väzni, ktorí nastúpili na miesta vyradených, boli inštruovaní, aby zahájili hladovku na protest proti krutému zaobchádzaniu s ostatnými a zároveň s nádejou, že tak dosiahnu skoršie prepustenie. Prekvapením bolo, že spoluväzni ich vnímali ako jedincov vyvolávajúcich problémy, v žiadnom prípade nie ako kolegov, ktorí im chcú pomôcť. Keď väzňom oznámili, že jeden z nich bude prepustený zo samoväzby, pokiaľ sa ostatní vzdajú svojej posteľnej bielizne, všetci do jedného to odmietli urobiť.  

 
Piaty deň večer dorazila na scénu čerstvá absolventka univerzity zamilovaná do Zimabrda. Christine Maslach, ktorej sa urobilo zle pri pohľade na väzňov vedených do kúpeľne s papierovými vreckami na hlavách. Na jej popud Zimbardo v šiesty deň ráno pokus ukončil. Je nutné dodať, že bola jediná zo všetkých 50 pozorovateľov, ktorá sa takto zachovala. A v duchu príslovia „ nič neurobil, kto urobil len polovicu” si krátko na to Zimbarda vzala za manžela. Jej konanie označil Zimbardo za heorické. Proti tomu sa rázne ohradila a ešte po dvadsiatich piatich rokoch prehlásila

„Chcelo sa mi z toho zvracať. Keby sa to prihodilo vám, taktiež by ste v tom nevideli nič heroické. Bolo to hrozné. Mala som dojem, že sú všetci úchylovia. "

Prečítajte si tiež Natália Germáni: „Ja na lásku verím. Aj na lásku, ktorá môže trvať celý život."

Zimbardo svojím experimentom dokázal hypotézu, že jednotlivec môže veľmi ľahko odhodiť niektoré osobnostné charakteristiky, pokiaľ je vystavený situácii, v ktorej mu je pridelená rola. Svoju dôležitú úlohu zohrávajú sociálne a ideologické faktory, ktoré spoluurčujú, že sa jedinec bude správať v zhode s pridelenou rolou, a nie podľa vlastnej úvahy alebo vnútorného presvedčenia zdieľaných hodnôt. Výsledky bolo prakticky využité vo väzenskej oblasti na zlepšenie všeobecných pomerov. Zimbardo vystupoval ako expert a z menšej časti ako obhajca v procesoch s personálom väznice Abu Graib, kde sa situácia experimentu zopakovala v reálnych podmienkach.  

Aby sme sa vyhli Luciferovmu efektu, mali by sme si v živote pripustiť chyby, byť opatrnejší a kritickejší voči skutkom druhých, mať jasno o tom, kto sme, a mali by sme niesť zodpovednosť za svoje vlastné činy. V konečnom dôsledku je potrebné veľmi dôkladne selektovať a odmietať falošnú autoritu.