Príbeh napísaný životom: Priateľstvá, čo trvajú až po smrť a dievčatá, ktoré by chceli navždy zostať v štvrtej triede

Volalo sa Sofia, lebo rodičia chceli, aby dcéra prekypovala múdrosťou a na znak, že svoju žiadosť myslia seriózne, zvolili i vhodné meno. A ona i naozaj dosahovala výborné výsledky, len keby nie tej jednej vlastnosti, jednej jedinej, čo zaťažovala inak vždy veselú myseľ. Sofia sa totiž pre všetko príliš starostila a večne si vybájila sny, ktoré boli nedosiahnuteľné. Nad jej zlozvykom sa zvyčajne starší usmievali, dúfali, že keď vyrastie, sama pochopí, aké je zbytočné márniť čas, to však ešte netušili, ako sa jej správanie zmení v štvrtej triede.

Druhý stupeň

„Deti, o niekoľko týždňov pôjdeme na výlet, aby sme sa spolu rozlúčili, tak nezabudnite povedať rodičom, aby vám podpísali tento papier,“ pobádala triedna učiteľka svojich žiakov a mávala kúskom papiera vo vzduchu. Všetci ju sústredene počúvali a vzrušením sa mrvili na stoličkách, iba Sofii akosi poklesli kútiky úst. „Rozlúčili? Myslíte rozlúčku len na leto, však?“ overovala si s obavami v hlase. „Nie, moja milá, už pôjdeš na druhý stupeň a budeš mať inú pani učiteľku. Ale neboj sa, ešte chvíľu spolu budeme.“ Darmo ju učiteľka chlácholila, Sofii stačilo začuť, že nadíde koniec prvého stupňa, a už aj začala premýšľať, ako by sa vyhla piatemu ročníku. Veď ona milovala prostredie, do ktorého sa každý týždeň vracala a odrazu jej ho ktosi chce ukradnúť a vhodiť ju do neznáma, to iste nie!

Skúšala

A tak Sofia skúšala, najskôr sa jej zdalo, že najlepšie by bolo neučiť sa, ale zbieranie vedomostí si tiež obľúbila, preto nápad zavrhla. Potom prosíkala rodičov, aby ju tej strašnej tragédie ušetrili, ale oni jej len s láskou dohovorili, že druhý stupeň ju neminie, že to jednoducho nie je možné. Žobronila i v riaditeľni, ale riaditeľ sa len usmial so slovami:

„Uvidíš, ako sa ti tam nakoniec bude páčiť.“

Veľký deň

Mohla sa Sofia aj pretrhnúť, nástup do triedy okupovanej malými piatakmi si ju predsa len v septembri počkal. Bola ofučaná, zaumienila si, že ani desiatu si nezje, ani rodičom neporozpráva, čo a ako bolo, keď jej odmietli prejaviť pochopenie.

„Ahoj,“ pozdravila ju dievčina pred vyučovaním. Bola krásna, vlasy mala husté a Sofia by aj od obdivu zapískala, keby to vedela.

„Ahoj,“ odzdravila malá mudrlantka.

„V tejto škole som nová. Nikoho nepoznám ani v tomto meste. Tak som sa chcela spýtať, či by si si ku mne nesadla,“ prehovorila spolužiačka a vysvitlo, že ju pomenovali Barbara a že je talentovaná klaviristka.

A zrodilo sa priateľstvo, ktoré by nikto nepredpokladal, najmä nie Sofia. Priateľstvo také silné, že prekonalo i prechod do puberty a dospelosť. Také mocné, že zničilo priepasť medzi rozdielnymi zamestnaniami. Také pekné, že jedna druhej i na svadbe za družičku boli. Také dôležité, že Sofia držala priateľku za ruku, keď zomierala. Keby niet zmeny, ktorú predtým nechcela a voči ktorej sa priečila, jakživ by nespoznala, ako chutí osudová blízkosť. Nie všetko, čo sa z diaľky zdá zlé, aj zlým zostane, keď si dovolíme prekročiť vzdialenosť a načiahneme sa.

Možno vás zaujme: Príbeh jednej rodiny z Ukrajiny: Ani vojna nič nezmôže tam, kde je Boh