Debbie sa ráno prebudila s neodolateľnou chuťou na nakupovanie, čo bolo veru pre ňu dosť netypické. Niežeby si nerada dopriala niečo pekné, ale akosi neprahla po trmácaní sa a dokázala prežiť i niekoľko mesiacov bez toho, aby ju navštívila potreba doplniť si beztak bohatú zbierku oblečenia. Ako keby ju čosi volalo, ako keby vytušila, že sa jej prihodí výnimočnosť.
Obliekla sa teda a vybrala do obľúbeného nákupného centra. Mala k dispozícii hotovosť, ale rovnako tak ju neopúšťal ani úsmev, veď si urobí pekný deň, len tak, sama pre seba.
V aute
Nakupovanie prebiehalo bez problémov, ale ani sa nenieslo v znamení ktovieakej radosti. Vybrala si zopár vecí, pekne sa poďakovala personálu, ktorý jej s ochotou poradil, a nasadla do auta. Položila ruky na volant, že odíde, nech je zážitok len spomienkou, ale čosi ju držalo na mieste, ako keby bola s parkoviskom navždy spojená. Pokrútila hlavou a vynadala si za čudné myšlienkové pochody, ale i tak inštinkt poslúchla.
Žena
O niekoľko minút neskôr tadiaľ prechádzala žena, približne rovnako stará ako Debbie. I ona zrejme podľahla nutkaniu nakúpiť si a práve vkladala tašky do auta, keď sa pohľady oboch žien stretli. Kým Debbie ostávala s nečitateľným výrazom, neznáma žena sa vrelo usmiala.
„Choď a povedz jej, ako krásne sa usmiala,“ pobádal Debbie akýsi vnútorný hlas. Ako kresťanka vedela, že občas sa sám Boh prihovára prostredníctvom nejakej myšlienky, a tak si nebola istá, či sa zbláznila, alebo jej Najvyšší skutočne káže, aby oslovila cudzieho človeka a pochválila úsmev.
Depresia
Povzdychla si, zašomrala čosi medzi sebakritickou poznámkou a prosbou k Bohu, a skutočne vystúpila z auta.
Podišla k neznámej, naklonila sa a usmiala. Žena pootvorila okienko, lebo pochopila, že sa jej chystá niečo povedať.
„Ehm, dobrý deň,“ zahabkala Debbie, „ja len... Viem, že to bude znieť strelene, ale chcem len povedať, že máte naozaj krásny úsmev.“
Žena znehybnela, chvíľu akoby aj okolie prestalo dýchať. Až potom sa spamätala a z očí jej vyhŕkli slzy.
„Ach, Boh je taký dobrý,“ zavzlykala žena. „Viete, trpím veľmi silnými depresiami. A s Bohom teraz nacvičujeme môj úsmev, lebo je pre mňa nesmierne ťažké usmiať sa. Ale On ma teraz posilnil, povzbudil. Neviete si predstaviť, čo váš kompliment pre mňa znamená.“
Mohlo by vás zaujímať: Myslíte si, že Boh vaše trápenie nevidí? Aj ona si to myslela a ako bola len ďaleko od pravdy!
Boh je skutočne majster v písaní príbehov s prekvapivým koncom a čo by jeden pokladal za kompliment hodný rýchleho zabudnutia, pre iného predstavuje dôvod nevzdať sa. Dôvod usmiať sa znovu a zas i napriek slzám.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies