REPORTÁŽ Chcete zmeniť kariéru, ale nemáte odvahu? Výtvarníčka Martina Bégerová tak urobila niekoľkokrát

Ako prekonala blok, ktorý má jasný vzorec a nádych falošnej večnosti = pravidelný a dobrý príjem, služobné auto, mobil, notebook, 24/7 v práci... Srdcom, ktoré ju ťahalo inam. A nielen obrazne.

„V samotnom procese, kedy cítime, že potrebujeme zmenu, ale stále podliehame strachu, je veľmi dôležitým kľúčom to, aby sme prebrali plnohodnotnú zodpovednosť za vlastný život, teda nie ukazovať na okolie, že ono môže za to, ako sa cítim, ale robiť všetko pre to, aby som bol v súlade s tým, ako sa cítim ja. Prebratie zodpovednosti je prepojené s náročnými situáciami, ale zároveň je to to, čo znamená slobodu vnútorného prežívania,“ hovorí Martina.

Najprv víťazil pragmatizmus

Maľovať chcela od detstva, stále hovorila, že bude maliarka, rozumej výtvarníčka. Všetko, čo ju trápilo, dala na papier, nepotrebovala verbalizovať. Vyrastala však len s mamou a sestrou.

„Autority v mojom okolí nemali pocit, že maľovanie je to, čo mi zabezpečí život, preto sa išlo do pragmatických rozhodnutí – gymnázium ti umožní vybrať si vysokú školu – a ja som si vybrala marketing a reklamu, boli tam talentovky z kreslenia a študijný odbor obsahoval mnoho kreatívnych predmetov“ spomína.

Pochádza z Nitry a keď vysokú skončila, dostala ponuku na doktorandské štúdium. Súčasne začala pracovať vo svojom odbore v lokálnej reklamke. Lenže potom prišla láska a Martina urobila prvú veľkú zmenu – presťahovala sa do Bratislavy a začala od nuly.

Prvá práca v Bratislave.

„Nastúpila som do jedného rádia na marketing, kde som pracovala asi 2,5 roka. Potom zmenilo majiteľa a môj bývalý nadriadený si ma stiahol na svoje ďalšie pôsobisko – do poisťovne,“ a učinila tak druhú kariérnu zmenu.

„Nebolo to zlé, ale veľmi konzervatívne, legislatívne dané veci, proste nuda. Mala som na starosti formality a podporu správy zmlúv, preklady do cudzích jazykov (hovorí po anglicky a francúzsky). Bavil ma však interný marketing, robiť zážitkové eventy, teda veci, kde som sa mohla trošku prejaviť, vyblázniť, ale pre mňa to bolo stále málo,“ hovorí energická baba, ktorej chýbal priestor na realizáciu.

Venovala sa aj poisťovníctvu.

„Pobudla som tam pol alebo trištvrte roka a stále som šéfovi hovorila, že sa utrápim. Nakoniec sme sa po roku a pol v dobrom dohodli, že končím.“

Paríž volá, Rwanda čaká

Prešli asi dva týždne a Martine zavolala kamarátka, s ktorou sa spoznali v Paríži.

„Čau, Martinka, po pätnástich rokoch sa vraciam domov a potrebujem niekoho v Bratislave, kto ma dostane do obrazu,“ zaznelo z jej úst a zároveň dodala: „Zajtra idem na jednu prednášku o dobrovoľníctve, ideš so mnou?“

A Martina išla. Ešte netušiac, že ju prednáška osloví až tak, že na druhý deň vyplní žiadosť a stane sa z nej dobrovoľníčka v africkej Rwande. V krajine, kde v roku 1994, od 7. 4. do 15. 7., teda v priebehu pár mesiacov, zomrelo vyše 800 000 ľudí z kmeňa Hutuov a Tutsiov. Tento neuveriteľný masaker zasiahol a poznamenal každého v krajine.

Dobrovoľníčka vo Rwande s miestnymi ženami. Zarábali 1 euro denne.

„To bola zase šupa, ale z inej strany,“ začne Martina rozprávanie o svojej ďalšej kariére. „Po tom, čo sa tam stalo, človek zabudne na svoje problémiky. Prišlo mi až smiešne, čo som dovtedy riešila, tam je úplne iný život.“ Len taká malá paralela – Martina tam pôsobila štyri mesiace, približne toľko, koľko trval miestny šialený masaker.

„Bývala som v kláštore v mestečku Kibeho, katolíckou cirkvou uznané ako miesto zjavenia Panenky Márie, teda pútnické miesto. Starala som sa o miestne ženy, ktoré vyrábali suveníry za plácu asi 1 euro denne. Bol to antimalnutričný program, čiže to, čo zarobili, išlo na výživu detí.“ 

Z toho, čo ženy zarobili, išlo na výživu detí.

Aj napriek tomu, že jej misia išla cez katolícku cirkev a mala trvať 6 mesiacov, pravidelne musela žiadať o predĺženie víz, pretože krajina si ich počet veľmi stráži. Stačila jedna malá administratívna chyba, Martine víza na tretí raz nepredĺžili, a tak sa vrátila na Slovensko.

Dva skvelé „fleky“, vyhráva paleta

Bez práce nezostala a vrátila k svojej profesii, marketingu.

„Mala som živnosť a robila som poradenstvo niekoľkým firmám. Od majiteľky reklamnej agentúry, s ktorou som spolupracovala, som dostala echo o obsadzovanej pozície brand managera v Digital Parku, to bol taký zvláštny moment vtedy,“ usmieva sa. „Do toho mi volal riaditeľ rádia (toho si nechalo nové vedenie), ktorý ma kedysi vyhodil, a ponúkol mi prácu. Dohodli sme sa, na budúci týždeň som mala podpísať zmluvu,“ pokračuje Martina, ale to zďaleka nebolo všetko. Za týždeň sa toho veľa zomlelo.

Časy korporátne.

„Dostala som ďalšiu pracovnú ponuku do korporátu a po niekoľkých výberových kolách som sa znova rozhodla pragmaticky, pre korporát,“ uvažuje nahlas. „Nechala som sa stiahnuť víziou stabilného príjmu. Do práce, kde robíte celé dni, soboty aj nedele, a stále akoby to nebolo dosť. Tá práca nikdy nekončí. Chápete? Nikdy nekončí,“ zdôrazní. Napriek tomu ju bavila, veľa sa v nej naučila, je vďačná za čas, ktorý tu prežila a ľudí, ktorých spoznala.

„Na jeseň 2019 nám oznámili, že bude celosvetová transformácia korporátu a že  tisíce ľudí postupne prepustia. Mne oznámili, že pôjdem o trištvrte roka. Keď mi povedali, že ma už v zásade nepotrebujú, zrútil sa mi svet,“ priznáva na rovinu. Ale ako to už v živote chodí, všetko zlé je na niečo dobré a osud vás, aj keď sa bránite, dostrká tam, kde máte byť.

Martina miluje potulky prírodou.

„Nakoniec bolo dobré, že som to vedela takto vopred, spracovala som si to po svojom. Práce mi ubúdalo, lebo nové projekty som už nepriberala, a do toho prišla, bez irónie, úžasná korona.“

Martina bola, tak ako všetci, od 12. marca 2020 doma, na ušiach slúchadlá, na kolenách počítač a pár krokov od nej maliarsky stojan.

Milá návšteva v ateliéri.

„Tým, že som mala stále menej práce, tým viac som mohla maľovať. Výplatu som dostávala a na dennej báze tvorila. Hovorila som si, ty kokos, to je aké super! Nárast malieb bol taký enormný, že som už v septembri mala prvú vernisáž.“

Preto sa rozhodla, že bude už len maľovať, čo od 1. júla 2020 s radosťou robí.

Objav roka vo svete, výstavy pribúdajú

Mať namaľovaných množstvo diel je jedna vec, dať o nich vedieť svetu, druhá. Svojho času bývala Martina v bratislavskom Starom meste, kde bol vnútroblok s nádhernými košatými stromami. Predstavovala si, aké by bolo krásne mať tu vernisáž, až si jedného dňa povedala: „Spravím to!“ 

Splnený sen – vernisáž s Ľubošom Mozom.

Na vernisážach iných umelcov sa zoznámila s Ľubošom Mozom, známym to milovníkom umenia, ktorý už pomohol nejednému umelcovi. Nuž a keď ho Martina stretla, povedala mu: „Aj ja chcem výstavu!“ Stretli sa, vypočul ju, usporiadal jej výstavu a ako kurátor odprezentoval jej tvorbu.

„Bolo to také krásne, navždy si to budem pamätať,“ usmieva sa zasnene Martina. „Na mojej prvej výstave som predala tretinu obrazov, čo ma povzbudilo do ďalšej tvorby.“

Martina počas inštalácie svojich diel.

Odvtedy má za sebou niekoľko vernisáží, nedávno dokonca sólovú v Opave, teraz vystavuje v Kerametale okolo 22 diel, na september pripravuje Prahu. V máji a decembri budúceho roku ju čakajú ďalšie sólovky.

„Popritom som sa zúčastnila niekoľkých kolektívnych výstav v zahraničí a online súťažiach cez OZ ľuboša Mozu Artem. Zo štyroch účastí som si odniesla tri ocenenia ako Objav roka,“ teší sa Martina.

Čo dodať? Pozrite si našu reportáž, v ktorej vám Martina povie, ako pri zmenách kariéry uvažovala, ako naberala odvahu a čo ju presvedčilo. A potom vám ako bonus odprezentuje svoj ateliér a tvorbu. Tú nájdete aj na www.begerfabrique.com.