Mať či nemať v obľube prekvapenia? Nech už by sme sa prihlásili k milovníkom alebo k odporcom, nič nezmôžeme. Život je jednoducho poprepletaný tak, že aj v najväčšom stereotype, keď máme do bodky vyrátané, čo a ako bude, prihrmí v našich príbehoch aspoň mierna nečakanosť.
Prekvapí nás, že počasie, ktoré podľa všetkých predpovedí malo byť úžasne potešujúce, je zrazu nepríjemne zamračené. Že pochúťka, na ktorú sme si brúsili zuby a pripravovali jazyky, nie je k dispozícii. Že oblečenie, čo sedelo ako uliate, buď na nás čudne visí, alebo ešte horšie, je odrazu primalé a my by sme si ho mohli navliecť na telá iba vtedy, ak by sme väčšinu dňa zadržiavali dych. Ale najviac, áno, bezpochyby najviac, dokážu prekvapiť ľudia.
V dobrom
Hanka prežívala obdobie, ktoré by sa nehanbila označiť za najhoršie, problémy na ňu číhali, ako keby sa rozhodli prenasledovať ju. Jej neutešená situácia nebola nijakým tajomstvom. Niežeby o sebe rozhlasovala na uliciach, ale vedelo sa o nej, koniec koncov ona čo skrývať nemala. Ráno čo ráno jej mobil ohlasoval príchod novej esemesky, a ona sa zakaždým pri prečítaní textu usmiala. Odosielateľ sa nikdy nepodpisoval, ona číslo uložené medzi svojimi kontaktmi nemala a ani sa neodvažovala spýtať, kto si na ňu pravidelne spomína. Slová v správe boli vždy povzbudivé, plné nádeje na lepšie zajtrajšky. Až oveľa neskôr sa Hana dopracovala k zisteniu, že jej píše ktosi, koho nevídala už niekoľko rokov. O to viac ju celá situácia nadchla, lebo od nej, od ženy, čo bola autorkou esemesiek, by to neočakávala. Niekto ju prekvapil, a to v dobrom.
V zlom
Oveľa horšie a smutnejšie je, ak sa nám dostane horkých kvapiek v podobe sklamania. Niekto povedal, že bude stáť po našej pravici a nepohne sa ani na krok. Niekto sľúbil, že sa budeme môcť na neho spoľahnúť. My sme uverili, ale keď potom nastalo krupobitie ťažkostí, keď sa sľuby mali splniť, ostalo len ticho. Prekvapenie, ktoré sme nechceli. A ktoré by sme si sami jakživ nezvolili.
V ničom
Rovnako hodné zdvihnutia obočia môže byť i skúsenosť, ak opakovane do niekoho vkladáme nádeje. Sme priami a priznáme, čo nás škrie, že správanie, ktoré voči nám používa, nie je dobré, že by bol najvyšší čas skoncovať a začať pristupovať inak. A zdá sa, akoby na toho, koho sa to týka, natŕčali ruky samé zvláštne udalosti s cieľom prebudiť ho k zmene spôsobu žitia.
„Teraz sa zmení,“ povzdychneme si.
„Minule sa nezmenil, ale teraz to určite vyjde,“ povzdychneme si druhý raz.
„Ale teraz to už bude určite.“
A neudeje sa nič, ničovaté nič. Zmena sa nedostaví, prekvapenie síce nastane, ale iné. Prekvapí nás, že kto sa mal spamätať, ostáva rovnaký.
Tak či tak
Tak alebo onak, či už najčastejšie zažívame ktorékoľvek z troch prekvapení, (hoci ja dúfam, že najviac sa nám ujde toho prvého), vzájomne sme spätí a bez druhých ľudských stvorení by sme boli uväznení na večnú osamelosť. Potrebujeme sa, či je dobre alebo zle, či svieti slnko alebo sneží. Potrebujeme dávať i tisíce šance a miliónkrát vynásobenú vieru. Potrebujeme niečiu ruku a niečej ruke sa zasa zíde náš stisk. Potrebujeme...
Možno vás zaujme: Radili mu, aby bol ticho, napomínali ho, aby prestal. On však neposlúchol a dobre urobil!
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies