Bol raz jeden muž, ktorý stále predstieral. Neuvedomil si, že pred Bohom to aj tak zmysel nemá!

Predstierame, že sme v poriadku, hoci vnútro ziape a driape, len aby našlo aspoň jediné slovo útechy. Predstierame, že zlé je dobré a dobré je zlé. Tvárime sa, že nie sme slabí, že neplačeme a dokonca sa niekedy ani nesmejeme. Robíme, čo môžeme, aby sme ukryli tváre, aby sme neprejavili, čo sa nachádza uprostred sŕdc.

Nikodém

Nikodém bol v spoločnosti známy, patril totiž do akéhosi zoznamu popredných mužov, ktorí pred verejnosťou vystupovali ako znalci zákona, a to nie hocjakého, ale toho vytvoreného Bohom. Dá sa povedať, že pôsobil ako učiteľ, učil malých aj väčších, ako sa vyznať v knihách Mojžišových, ako rozumieť ťažkej reči prorokov, aké posolstvo si vziať z poeticky ladených žalmov. Jeho blízki spolupracovníci, rovnako ako on na očiach spoločnosti, mali nie práve najpríjemnejšiu povahu, ale on dokázal strpieť vrtochy.

Vynikal v predstieraní, bolo mu blízke tak, ako je chlieb blízky ústam. „Súhlasíš s nami, však?“ pýtali sa ho pri viacerých príležitostiach, témy bývali všelijaké a on len zakaždým prikývol. „Pravdaže, plne súhlasím.“ Niekedy ani nedával pozor, unikala mu pointa debaty, ale to mu nebránilo, aby sa tváril, že všetkému rozumie. Že jeho názor sa ani na milimeter neodchyľuje.

Ježiš

V tom čase panovala v Izraeli búrlivá diskusia o Ježišovi, mužovi, ktorý spôsobuje rozruch, koná zázraky, veď viete. „Je to luhár a zavádza ľud!“ soptili poprední muži a Nikodém, ako inak, pritakával. Pravdou však bolo, a on by ju nepriznal, nech by ho aj mučili, že Ježiš ho oberal o pokojný spánok. Čosi na ňom vzbudzovalo jeho zvedavosť, nútilo mu srdce tĺcť rýchlejšie a rýchlejšie. Čo ak je on predsa len zasľúbený syn Boží, čo ak neklame, čo ak...

Neodvážil sa ho osloviť cez deň, na to ho brala zbabelosť porovnateľná s veľkosťou celej krajiny. Bolo mu však nad slnko jasnejšie, že ho vyhľadať musí stoj čo stoj, inak si to nikdy neodpustí. Nikdy.

A tak teda, na údiv a možno i niekoho pobúrenie, prišiel milý Nikodém za Ježišom v noci. Áno, tak veľmi predstieral, že ho jeho existencia necháva ľahostajným, že si vyčkal až na rúško tmy, aby sa ním prikryl. Ježiš ho nevyhnal, naopak, venoval mu čas i múdre odpovede. Nikodém sa ho pýtal, otázok mal, aj si ich pripravil a konverzácia to bola nadmieru zvláštna i hlboká.

A Nikodém vedel, že Ježiš je iný. Že sa v ňom prejavuje sila z neba, áno, vedel to. Predstieral však, že nevidí, nič nepočuje, nič nevníma. Pre svoj každodenný klamlivý šat, lebo do neho sa navliekal stále a bez prestania, si dal ujsť príležitosť okúsiť niečo veľkolepé. Tak funguje predstieranie, že človek potom možno vie, aké je svetlo, ale priveľmi ho zamestnáva tma, a tak tápe a tápe. A predstiera.

Chudák Nikodém si neuvedomil, že Boh i tak podrobne skúma jeho srdce, že pred Ním nie je nutné, ba ani chytré pretvarovať sa. Stvoriteľ je totiž jediný, pred kým smieme byť, kým sme a On i odnaučí, aby sa nám páčilo nosievať falošné masky.

Možno vás zaujme: Chceli by ste vedieť, ako bude prebiehať koniec sveta? Toto je päť vecí, ktoré Biblia odhaľuje!