ROZHOVOR Boris Filan exkluzívne pre Netky o knihe Cigary idú do neba

Jeho moderátorské umenie stále funguje v rozhlase každú sobotu v relácii Pálenica, ako hovorí – program o tých, ktorým to páli, a pre tých, ktorým to páli. Na svojom konte má množstvo kníh s cestovateľkou tematikou, kde bravúrne opisuje svoje zážitky z ciest, a to tak, že pri čítaní máte neodolateľnú chuť sa tam vybrať. Nedávno však vyšla vo vydavateľstve Slovart kniha, ktorá hovorí o cestovaní, ale hlavne o kamarátstve so spevákom Jožom Rážom. Hovorí v nej aj o tom, ako a prečo nevyhrali s Rážom Bratislavskú lýru, spomína na ministra kultúry Miroslava Válka, ale aj na cesty, ktoré s Jožom absolvovali. Kniha je však hlavne o priateľstve.

Autor o novinke hovorí, že dlho, predlho zvažoval jej napísanie a stále čaká, že ho Jožo za knihu zabije. Ten mu ju napokon  uviedol do života. Pôvodný plán bol v tomto článku popísať čo-to o knihe s citáciami Borisa Filana. Napokon však na základe nášho rozhovoru o svojom diele porozpráva samotný autor.

Vraj ste dlho uvažovali o knihe, ktorá by priniesla obraz vášho priateľstva s Jožom Rážom. Je pre vás výnimočný Jožo Ráž alebo zo všetkých priateľstiev, ktoré ste zažili, práve priateľstvo s ním?

Mám v živote veľké šťastie. Ale možno som tomu išiel v ústrety. Môj otec mal okolo seba kamarátov, ktorí boli ako jeho rodina. Brával ma so sebou na túry po Karpatoch, aj na veteránske basketbalové soboty. Tam som vnímal to silné puto, ktoré spolu otec s kamarátmi mali. A teraz pozor! Niekoľko tých kamarátov som po otcovi zdedil. A pokračuje to tým, že môj mladší syn Oliver zdedil pár mojich verných druhov po mne. Je vzácne a dôležité môcť byť k niekomu beztrestne úprimný.

Popíšte nám prvé vaše stretnutie s Jožom...

Prvé stretnutia boli dve. Prvé bolo, keď za mnou s Vašom prišli do televízie. Vošli do mojej kancelárie a Jožo sa ma spýtal: „Prosím vás, kde sedí pán Filan?“ Druhé prvé stretnutie trvalo dlho. Kým ma Jožo vpustil do svojej rodiny a do svojej hlavy. Sú ľudia, ktorí sa spoznajú v priebehu pár sekúnd. Nám to trvalo o trošku dlhšie, ale aj preto vydržalo.

Jožo ju čítal až v knižnej podobe, lebo vraj čakáte, kedy vás zabije. Aká bola jeho reakcia na konečnú verziu?

My si všetko nehovoríme slovami. Máme telepaticko symbolickú komunikáciu. Ťažko by som vám to vedel napísať. Ale keď sa stretneme, tak vám to zatancujem.

Už vás prebolelo, že ste nevyhrali Bratislavskú lýru? Čo vás vyliečilo z bolesti?

V takých situáciách hovorievam: Je jedno, či ste prví alebo druhí, keď ste prví. Čo ma vyliečilo? Čas. Čas je bobor, ktorý obhryzie všetko, smútky aj radosti.

Na ministra kultúry Miroslava Válka mnoho umelcov spomína v dobrom, že ich ťahal „z prúserov“. Máte s ním aj vy podobnú skúsenosť?

Skôr mi pomohla jeho sekretárka, pani Marienka. Poznala sa s mojou mamou. Keď sme dostali s Hammelom pozvanie na festival do Ria, ministerstvo nemalo kolónku pre textárov. Pani Marienka napísala, že som dirigent. Zabudla mi to povedať, takže deň po príchode na festival po mne chceli, aby som dirigoval festivalový orchester...

Prečo si myslíte, že diabol odskočil na Slovensko v čase, keď písal svoje básne Válek?

Medzi  balkánskymi  ľudovými  hudobníkmi  sa traduje, že jeden citerista bol  až nepochopiteľný majster. Hral také melódie a akordy, o akých sa iným nesnívalo. Až po čase pochopili, že to dokázal, lebo mal na každej ruke šesť prstov. A to mal iba diabol. Vo Válkových  básňach lietali aj slová, ktoré inokedy chodia peši.

Vaša cesta s Jožom do Amsterdamu by zrejme bola na ďalšiu samostatnú knihu. Je niečo, čo ste nám v knihe z tohto výletu zatajili a prezradíte nám to?

Vekom som získal schopnosť mlčať o tom, o čom sa mi kedysi chcelo hovoriť. Nedávno som v meste videl mladú ženu, ktorá mala na vnútornej strane predlaktia vytetovaný klobúk – slona z Exupéryho Malého princa. Niektoré veci majú zostať pod tým klobúkom.

V istom veku  vraj  už nie je čas vracať sa niekam, kde sme boli. Ako ste na tom vy, ešte sa na niektoré miesta vraciate?

V Lopeji pri Podbrezovej je nad horárňou miesto, kde sa stretávajú dva potoky. Tam mám veľkú skalu, na ktorej sedávam pred cestou a po návrate z nej. Aj teraz sa tam chystám. Rád sa vraciam k návratom. 

Prezradíte, ako často sa stretávate s Rážovcami a ako také vaše stretnutia vyzerajú?

Sťažoval sa mi známy výtvarník, že mu prišlo iba pár ľudí na vernisáž. Spýtal som sa ho, či on chodí iným. Povedal, že ani nie. Jožo k nám chodí každú sobotu a ja k nim, kedy sa mi zachce. Nikto nečaká chlebíčky, ani zákusky. To, ako sa stretávame, je  príjemné a dôležité. Aj to som sa naučil od otca. Že priateľstvo je proces. A každý dostane toľko, koľko je ochotný a schopný dať.

Mohlo by vás zaujímať: Legendárny Peter Vašek o víne nielen spieva, vie ho aj dorobiť