Vraví sa, že čas zahojí rany, že prinesie zmierenie. Že odnesie niekdajšiu bolesť, akokoľvek veľká by bola a jeho odtekanie spôsobí, že človek sa z ničoho nič obzrie a namiesto predošlých sĺz sa usmeje. Alebo sa zatvári neutrálne, opustia ho emócie.
Nebudem prilievať teórie o čase, jedno je však isté, a síce, že ak neuzdraví Boh, potom sa srdce jakživ nespamätá. Adam to vie, on prežil, čo by prežiť nikto nechcel.
Otec
Adam prijal zvesť o spasení, uveril, že hriechy sú mu odpustené a že v Stvoriteľovi je nádej i v beznádeji. S manželkou sa zobúdzali s vedomím, že dostali milosť, lebo sú zdraví a bolo im dopriate vychovať deti, čestné a zodpovedné. Syn, ktorý mal čosi vyše dvadsať, sa nedávno oženil a rodičia nepochybovali, že vytvorí domov, ktorý bude voňať po pokoji a láske.
Nehoda
A potom sa to stalo, znenazdajky, ako keby niekto sčista-jasna prišiel, vzal niekoľko životov a rozvrátil ich hore nohami. Práve oženený mladík navždy opustil svet, ako obeť vážnej dopravnej nehody sa zapísal medzi tragické osudy. Adam ako vodič z povolania, dokázal svedomito rozsúdiť podľa logiky i nazhromaždených skúseností, kto bol na vine a odpoveď vychádzala jasne.
Ten druhý šofér, to on rozhodol, že z muža nebude starec, že si nerozmazná potomkov a neprežije roky blahobytu. V srdci sa mu zapálil oheň hnevu, silný a neuhasiteľný. S rovnako trúchliacou manželkou uzatvorili tichú dohodu, pohľadmi sa akosi zhodli, že o tom nebudú hovoriť. Žiaľ si pripnú a budú ho vláčiť ako neviditeľnú vestu.
O tridsať rokov neskôr
Napokon sa rodine ako-tak podarilo pozviechať sa. Tvorili, pracovali, modlili sa, tešili sa z vnúčat.
„Dedko, pomodli sa so mnou Otče náš,“ neraz sa opakovala tá istá prosba, ktorú Adam nemohol a, pravdaže, ani nechcel odmietnuť. Vzal drobnú dlaň vnúčaťa do svojej a prednášal známe slová. Kedykoľvek sa ale predral na koniec, hlas sa mu v hrdle zasekol.
„Veď je to takto, dedko, nepamätáš. Odpusť nám naše viny tak, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“
Adam vedel, nezabudol, ale nenapil sa pokrytectva. Ako by smel povedať čosi také, keď tomu, kto zapríčinil nehodu, neodpustil ani po tridsiatich rokoch po jej uplynutí?
Koronavírus
Na svet sa spustila pohroma v podobe koronavírusu a neodolal jej ani Adam. Jeho telo chradlo a chradlo, v nemocnici neprorokovali nič dobré. Zavolalo sa aj známym aj neznámym, nech sa všetci modlia a nech sú pripravení, lebo nik nevedel, čo Boh určí. Či ho ponechá a či nie, či mu dá ešte ďalšie roky.
V tom stave, v období, keď sa všetko zdalo tmavé a pusté, však Adam okúsil nielen blízkosť smrti, ale aj sladký hlt odpustenia. Áno, pred bránami konca konečne jeho vnútro našlo úľavu.
„A odpusť nám naše viny tak, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom,“ pomodlil sa a myslel to vážne. Navyše sa z choroby pozviechal, dýcha a chodí a rozpráva, aké veľké veci mu učinil Boh.
Mohlo by vás zaujímať: SKUTOČNÝ PRÍBEH Hlad zaháňala kockami ľadu a vedela, aké to je žiť na ulici. Keby nebolo jednej veci, pravdepodobne by dnes už nežila!
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies