ROZHOVOR Horolezec Radek Jaroš zdolal poslednú osemtisícovku s tromi prstami na nohách – časť prvá

Korunu Himalájí – 14 zdolaných osemtisícoviek bez použitia kyslíka –  ste mali ako prvý Čech. Zdolali ste odvtedy ďalšie?   

Mal som taký plán a trošku predstavu, že sa s vysokými horami rozlúčim prvovýstupom na osemtisícovku, lebo som poškuľoval o ceste stredom severnej steny na Mount Everest. Krásna priama línia, takzvaný Hornbain kuloár. Ale asi pred štyrmi rokmi som  sa dopočul, že Petr Mašek, môj spolulezec, oficiálne ukončil svoju himalájsku kariéru. Keď som to počul druhýkrát, uvedomil som si, že ukončili aj tú moju. Keby som mal 35 rokov, zháňal a vychovával by som si nového parťáka. Mal som už 55 a pochopil som, že tým je moja himalájska éra uzatvorená. Malým mementom pre mňa bol i osud môjho dlhoročného spolujazdca Zdeňka Hrubého, ktorému márnomyseľnosť nedovolila včas skončiť a v 57-mich rokoch  zahynul na G1. V podstate úplne nevidím dôvod liezť na osemtisícové vrcholy znovu, keď už som na nich bol. Najmä, keď je na svete toľko ďalších krásnych hôr.

V čom je rozdiel medzi Korunou Himalájí a Korunou sveta, ktorú ste tiež získali?

Koruna Himalájí znamená vystúpiť na 14 najvyšších hôr našej planéty, 14 osemtisícoviek. Koruna sveta je projekt výstupu na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Ak sa nepletiem, tak len Reinhold Messner a ja sme túto kombináciu urobili bez podpory umelého kyslíka. Ani jeden sme nevyužívali služby šerpov. Korunu sveta mám vylezenú podľa zoznamu zakladateľa tohto projektu Richarda Bassa, Kosciuszko v Austrálii a Mont Blanc v Európe. Messner miesto nich zaradil Elbrus ako najvyšší vrchol Európy. Na ňom som tiež stál. Dokonca sme tam od nás,  z Nového Mesta na Morave, išli na bicykloch.  V pláne bol aj oceánsky Carstensz pyramíd na Papui Novej Guinei, ale svet sa zbláznil s covidom a viac než dva roky sa vlastne na túto stranu sveta nedalo dostať. Ale ešte ho mám v pláne. Pokiaľ bude niekedy svet normálny.

Ktorá je pre vás najťažšia a stále veľká výzva, aj keď ste ju už zdolali?

Všetky hory boli krásne a v okamihu, kedy som stúpal nahor, išlo o tú najväčšiu výzvu. Splnil som si všetky a ťažko sa budem na nejakú vracať, ako už som hovoril, sú tisíce ďalších hôr. Ako hovoril básnik Vysockij: „Krajšie než hory, kde som bol, sú tie, kde som ešte nebol."

Takmer dva roky korony a s ňou zákazy cestovania. Ako ste prežili tento čas vy, akčný človek?

Samozrejme v útlaku tak ako všetci. I keď som napríklad  vlani v januári, v dobe najväčších lockdownov, vyrazil na bežky do talianskeho Toblachu. A šlo to. Boli sme tam jediní cudzinci a v krásnych udržovaných bežeckých stopách sme na 30 km stretli 10 ľudí. Nádhera. Inak obrovská nesloboda a buzerácia. Naviac po 20 rokoch v horách, kedy sa mi podarilo dosiahnuť Korunu Himalájí i Korunu sveta a malo byť obdobie, kedy sa mi financie, ktoré som do toho vložil, mali začať vracať formou prednášok, sa nič nekonalo. Rovnako tak kniha, ktorú som vydal –  Severní polokoule naší koule – o najvyšších horách kontinentov ležiacich na severnej pologuli, ležala v skladoch, pretože boli zatvorené kníhkupectvá. V septembri som sa chystal na jednu z najizolovanejších hôr sveta a zároveň najvyššiu horu sveta, pokiaľ  sa vyberieme od úpätia. Leží na Havaji, volá sa Mauna Kea. Patrí do môjho nového projektu – vystúpiť na 15 najizolovanejších hôr sveta. Lenže do USA sa môže len s očkovaním. Takže nič. Som očkovaný dvakrát, ale tretíkrát to nemám zatiaľ v pláne. Takže celosvetová „pakáreň“ pokračuje...

Robili ste viacero športov – volejbal, basketbal, jazdili ste divokú vodu, bicyklujete. Ako prišlo k tomu, že zvíťazilo horolezectvo?

Kedysi dávno, veľmi dávno, pretože som mal šesť rokov, som na prechádzke s rodičmi vyliezol v starom lome na malú skalku. Keď som zliezol dolu, oznámil som rodičom – budem horolezec! Môj otec  bol síce vzpierač, ale chodili sme spolu i v dobe mojej najväčšej puberty aj sami dvaja do hôr. V 13-tich rokoch som bol absolútne najmladším účastníkom prejazdu na bežkách Jeseníky –  Orlické hory. Týždenná akcia. Niekedy i 50 km šliapania si vlastnej stopy naprieč pohorím. Mal som to rád. Rovnako ako cesty Malou, prípadne Veľkou Fatrou, cez Roháče a Vysoké Tatry, Krkonoše... No a v osemnástich  som stretol partiu horolezcov, prvýkrát som liezol naviazaný na lane a už som pri tom zostal. Ale zároveň som sa venoval všetkým možným športom a všestrannosť je to, čo si na sebe najviac vážim. Viem, že pokiaľ by som absolvoval napríklad desaťboj, v mnohých rôznych disciplínach by som vôbec nedopadol zle. Tým nemyslím klasický desaťboj, ktorý som dvakrát tiež absolvoval. Nie je to práve moja disciplína. Drvivá väčšina disciplín je založená na dynamike a rýchlosti. Ja som vytrvalec. Milujem jednoducho šport a pohyb. Najviac ten v prírode.

V roku 2016 mal premiéru film Cesta nahor, ktorý je o vás. Čo najzaujímavejšie ste odvtedy zažili?  

Som o  šesť rokov starší. (Smiech). Zároveň som rád, že ten film vznikol, hoci som si pôvodne myslel, že bude úplne o niečom inom. O mojej ceste ku Korune Himalájí. Viem, že mám nevyčerpaný potenciál a množstvo krásnych záberov i z najvyšších hôr sveta. A málokto ich videl. V roku 2018 som rozbehol nový film o mojej ceste ku Korune Himalájí. Boli sme robiť i dokrútky v Nepále, priamo pod Mont Everestom. Potom sa minuli peniaze a predovšetkým, scénristovi a dramaturgovi v jednej osobe, inšpirácie. Krachlo to a to ma mrzí. Budem sa ešte snažiť natáčanie obnoviť, ale sú na to potrebné peniaze, ktoré sa rátajú na milióny korún. Väčšie než na expedície. Pokiaľ ide o šport, začal a dokončil som projekt Koruna Sveta.

O horách hovoríte, nie že ste ich pokorili, ale ony vám dovolili na ne vystúpiť. Majú v sebe všetci horolezci toľko pokory? Ako ste ju získali vy, kedy?

Myslím a verím, že pokoru v sebe mám. Voči horám, prírode i ľuďom. Netvrdím, že som nejaký Mirek Dušín z Rýchlych šípov. Základy tomu samozrejme položila výchova prarodičov i rodičov. Potom športová kariéra, aj tá volejbalová, keď som hral do osemnástich  ligu dorastencov. A volejbal je tímová férová hra. Medzi súpermi je sieť a verím, že aj úcta. No a potom,  samozrejme, horolezectvo. Aj keď je občas až veľmi idealizované ako priateľstvo na lane, tak je na tom veľa  pravdy. Hlavne, ja som mal vždy šťastie na dobrých parťákov-spolulezcov. Možno je to čiastočne tým, že podobné typy sa priťahujú. Samozrejme, nemôžem hovoriť za všetkých horolezcov. Viem, že i tam sú problémy. A zvlášť vysokohorské horolezectvo a najvyššia hora sveta priťahuje množstvo egoistov, ktorí potrebujú ďalší zárez na pažbe svojich úspechov, nejde im o šport. Zároveň poznám niekoľko prípadov, že Everest pre ľudí nie je hora, ale zlatá baňa. Od začiatku ide v ich prípade o biznis plán, ktorý chcú speňažiť.

 Pokračovanie rozhovoru si môžete prečítať zajtra.