ROZHOVOR Horolezec Radek Jaroš zdolal poslednú osemtisícovku s tromi prstami na nohách – časť druhá

Ako sa máte a ako prežívate tohoročné leto? Predpokladám, že aktívne.

Mám sa dobre, pretože to tak chcem a mám nastavenú hlavu týmto smerom. Teplo, zima, požiare, dažde, zdražovanie, zlacňovanie a ďalšie „kalamity" beriem ako súčasť života. Nenechám sa tým nijako výrazne vykoľajiť. Samozrejme, že aktivita je, o pár dní odchádzam na štyri dni do Rakúska na hory. Ale dnes a posledných niekoľko týždňov sedím doma pri počítači a doháňam, čo som zameškal v dobe, kedy bolo „hnusne“ a odkladal som všetko na poslednú chvíľu. Ako každoročne vyrábam stolný kalendár z Vysočiny na Everest. Nástenný kalendár sa tentoraz volá Z 0 do 8 000 m. Samozrejme, sú tvorené z fotografií, ktoré som nafotil na svojich cestách. K tomu ešte píšem knihu Jižní polokoule naší koule. Snažím sa trošku loziť po skalách. A nedarí sa mi obhájiť moje dva roky za sebou idúce víťazstvá v golfovej Open tour. Ale pretože i golf hrám len pre radosť, nejde o žiadnu tragédiu. Do toho samozrejme cyklistika.

Nájde sa čas aj na dovolenku? Ako vyzerá tá vaša?

Budem úprimný a nechcem tým nikoho naštvať, ani sa chváliť, ale u mňa sa práca a voľný čas dosť prelínajú. Práve som hovoril s človekom, ktorý mi robí korektúry novej knihy. Bola jedna hodina popoludní, vonku 30 stupňov Celzia a my sme sedeli pri počítači. Ale zase inokedy, keď sú ostatní v práci a sedia pri počítačoch alebo pracujú v továrni, sa ja snažím trénovať, čo je moja práca. Pokiaľ by som netrénoval, tak by som tu možno tiež nebol, ako niekoľko mojich spolujazdcov, ktorí túto fázu zanedbávali. V septembri sa chystám na dovolenku. Zatiaľ je viac variantov. Ale vyzerá to, že naložím do Subaru priateľku, dva bicykle, golfový bag, horolezecký materiál, 2 paddleboardy a na tri týždne vyrazím smerom na juh. Ešte neviem kam. Jeden variant je Španielsko, druhý balkánske krajiny. Vzhľadom k vzdialenosti a ceny to vypadá skôr na Balkán.

 Máte chvíle, že nechcete o lezení ani počuť? Čo vtedy robíte?

Už v rozhovore padlo, že som veľmi multifunkčný. A úprimne,  posledné dva roky aj kvôli situácii s covidom leziem málo. Miesto toho som ale vyhral dva roky po sebe šnúru golfových turnajov. Leziem na umelej stene, na skalkách. Absolvoval som legendárny pretek na horských bicykloch v Austrálii Crocodile trophy. Vstúpil som do klubu bláznov Mont Ventoux, čo znamená za jeden deň vyjsť zo všetkých troch smerov na legendárnu horu, vrchársku prémiu Tour de France. Som členom Klubu fair play ČOV a v pléne ČOV. Pomáham i vo viacerých charitatívnych projektoch. Živím sa prednáškami, písaním a fotografovaním. Zabezpečil som si jet surf. Skrátim to – mám aktivít, že neviem, čo skôr. Takže robím všetko, nič poriadne, ale baví ma to...

Vaše horolezecké začiatky sa spájajú aj so slovenskými Tatrami. Chodíte do nich rád a ako často?

Vždy tvrdím, že som vo Vysokých Tatrách, pokiaľ ide o horolezectvo, odmaturoval. Najmenšie veľhory sveta, ale nádherné. Zvlášť lezenie v zime bolo naozaj tvrdou prípravou na akékoľvek svetové výstupy. V piatok o 18:00 sme šli vlakom smer Poprad - Tatry. O 7:00 ráno v sobotu sme vyrážali zo stanice. Vliezli sme napríklad do Východnej steny Gerlachovského štítu. Liezli sme s  nočným bivakom. V nedeľu sme cestu doliezli a utekali na autobus do Nového Smokovca. V pondelok o 7:00 som odovzdal batoh na vrátnici v továrni, kde som pracoval a šiel nadrábať premeškané hodiny. Vtedy sa nám zdali Tatry blízko. Ale úprimne, je to podobná situácie ako s Himalájami. Otvorené hranice nám dovoľujú výstupy v Alpách, hoci od nás, z Nového Města na Moravě, sú skoro rovnako ďaleko ako Tatry. Do Tatier sa dostanem z nostalgie raz za 10 rokov, bohužiaľ.

Na Slovensku máme tiež držiteľa trofeje Koruna Himalájí – Petra Hámora, dokonca ste rovesníci. Poznáte sa, aké sú vaše vzťahy – konkurenti, rivali, kamaráti, fandíte si navzájom?

Peter je narodený v apríli ako ja a v tom istom roku. V rovnaký deň sme stáli i na svojej prvej osemtisícovke, najvyššej hore sveta  - Mount Evereste. Peter o pár hodín skôr, ale s kyslíkom. Neboli sme v rovnakej expedícii, išlo o náhodu. A rovnako tak náhodou on pokračoval v ceste za Korunou sveta spoločne s mojím parťákom z Everestu Vladimírom Noskom. Do Himalájí sme spolu nikdy nevyrazili, ale stretávali sme sa tam. Rešpektujeme sa a bol som i v porote vášho festivalu v Poprade, ktorý spoločne so svojou ženou Marikou organizujú. Nielen horolezecký svet je malý...

Zdolali ste, čo ste mohli, najnovšie ciele?

Žiť a nechať žiť. Pokiaľ slúži zdravie, chcem trochu cestovať po svete. Môj posledný projekt bol výstup na 15 najizolovanejších hôr sveta. Dosť ich mám vylezených, pretože tam patria vrcholy Koruny sveta. Teraz je problém s cestovaním a než by som sa niekde trápil v rúšku, s očkovaním, v izoláciách a karanténach, užívam si domov a Európu. Plány boli, ale svet sa nezrúti, pokiaľ sa mi ich nepodarí splniť. Žijem si svoj sen a som spokojný. A to isté prajem všetkým.

Odporúčate horolezectvo?

Stopercentne! Niekto môže povedať, že je to riskantný šport a má určite pravdu. Ale na druhej strane mám takú teóriu, že riskantné je narodiť sa. Od tej chvíle nám už hrozí, že umrieme. A je krásne prežiť život tak, aby bol človek spokojný. A hory, to je príroda a z prírody sme vzišli. Netvrdím, že každý človek má byť práve horolezec. Stačí do hôr chodiť ako turista. Poznať ich krásu, veľkosť a s tým príde aj pokora. Tiež platí, že v horách a v ich okolí žili vždy skromní a priateľskí ľudia. A aj to stojí za poznanie.