Vyštudoval vysokú školu vojenskú, no umenie a kultúra mu boli blízke od detstva. Zvíťazila pantomíma, ktorej sa profesionálne venuje od roku 1991. S hudobníkom Radkom Michalkom precestovali celú Európu, známi sú aj v zámorí.
Aktívny je pri organizovaní kultúrnych podujatí po celom Slovensku, založil divadelný festival Sám na javisku, ale imponuje mu džez i vážna hudba. Organizuje Trenčiansku hudobnú jar i Trenčiansku hudobnú jeseň v oblasti vážnej hudby a venuje sa aj mnohých charitatívnym a humanitárnym aktivitám.
Začnime horúcou novinkou, napísali ste v poradí siedmu knihu. Čo sa v nej dočítame a prečo vlastne vznikla?
Ja by som to nazval prvou knihou. Tých zvyšných šesť sú skôr také malé príbehy alebo legendy, ktoré som napísal predovšetkým kvôli podujatiu Príbehy z Trenčína. Táto ostatná je trocha obsiahlejšia. Volá sa Od Vietnamu po Čínu, s pantomímou okolo sveta a sú to také veselé a možno aj menej veselé príhody, ktoré sa mi stali počas mojej kariéry na javiskách po celom svete. Vznikla vlastne náhodou. Ja tieto príbehy rozprávam často kamarátom, a tak mi napadlo, že ich spíšem. No a keďže bola korona a s ňou aj viacej času, knižka je na svete.
Predsa len máte na konte aj tých predchádzajúcich šesť kníh, tak môžete bližšie aj o nich?
Ako som už hovoril, sú to krátke príbehy z histórie nášho mesta a písal som ich špeciálne kvôli podujatiu Príbehy z Trenčína, ktoré spolu s Mestom Trenčín organizujeme vždy na začiatku prázdnin pre tisícky Trenčanov. Je to nočné podujatie plné akrobatických výkonov, svetelných a ohňových show, mappingov, historických scén a podobne. V spolupráci s výtvarníkom Jožkom Vydrnákom tak vznikla legenda o vodníkovi Valentínovi, ktorého podobizeň je dnes na Štúrovom námestí v Trenčíne. Ďalšie v poradí boli príbehy mestského bubeníka Štefana, hradného šaša Porra, komorníčky kráľovnej Barbory, priateľa Matúša Čáka – opáta Štefana, prievozníka Jozefa a v tomto roku som vydal legendu o Severusovi, vojakovi rímskej légie, ktorá bola v 2. storočí na území terajšieho Trenčína.
Aby sme navnadili čitateľov, prezradíte nejakú príhodu z tej najnovšej?
Možno tú, ktorá nie je priamo z javiska, ale stala sa nám počas nášho turné vo Washingtone. Každý deň sme chodili s kolegom do Starbucksu na kávu, lebo tam bola jediná WiFi, cez ktorú sme komunikovali s domovom. Systém v tejto kaviarni je taký, že si človek na jednom mieste objedná a zaplatí a na druhom mieste mu kávu potom vydajú. Na tom prvom mieste vám na pohár napíšu meno. „What’s Your name?“ pýta sa čašníčka. „Vlado,“ odpovedám. „What?“ pozerá na mňa s nedôverou. Nakoniec asi po piatej zopakovanej otázke dokázala moje neamerické meno zapísať. Po mne išiel na rad môj kolega. „What’s Your name?“ pýta sa znova. „Radek,“ odpovedá on. Čašníčka sa na neho rezignovane pozrela a len sucho skonštatovala a napísala: „Vlado’s friend.“
Kedy a ako ste v sebe objavili spisovateľský talent?
Ja si o sebe nemyslím, že som spisovateľ. Ale je pravda, že už od detstva som prispieval do rôznych regionálnych novín, a to vyvrcholilo na konci mojej vojenskej kariéry, kedy som sa stal redaktorom vojenských novín s celoslovenskou pôsobnosťou. Tú prácu som robil dva roky a veľmi ma bavila. Povedzme to takto – viem slovami zachytiť nejaké myšlienky, viem ich spísať možno aj do knihy, ale v žiadnom prípade sa nechcem považovať za spisovateľa.
Vyštudovali ste vysokú vojenskú školu, ako ste sa od armády dostali k pantomíme?
Mňa to od malička ťahalo ku kultúre. Recitoval som, spieval som, tancoval som. Ale nejakou neprozreteľnosťou som išiel na vojenskú školu. Keď som zistil, že to nie je práca pre mňa, bolo už neskoro odísť. Našťastie vtedy existovala Armádna súťaž umeleckých talentov, do ktorej som sa pravidelne zapájal. Raz som skúsil aj pantomímu, keďže som akosi prirodzene vedel základné mimické techniky. No a čuduj sa svete, ostalo mi to dodnes.
Svet mímov nie je veľmi známy, máte vy niektorého, ktorého mimoriadne obdivujete?
Mňa inšpirovala k pantomíme kniha Najväčší z Pierotov, kde sa píše o zakladateľovi súčasného pojatia pantomímy Jeanovi Gasparovi Debureu. Vyložene vzor nemám žiadny, keďže pantomíma v mojom poňatí je celkom odlišná od tej klasickej. Obdivujem v podstate každého, kto sa dokáže týmto nádherným a nedoceneným umením živiť. Predovšetkým samozrejme Milana Sládka. Jeho aj preto, že sa s ním osobne poznám a viem, že je okrem toho, že je mím, je to úžasný a vzácny človek.
Máme aj mladých mímov, je o toto povolanie záujem?
Najskôr vás opravím. Pantomíma nie je povolanie – je to skôr poslanie. Toto umenie sa proste nedá robiť ako práca. Na Slovensku máme dokonca Asociáciu profesionálnych mímov. Sú v nej ľudia z iných neverbálnych umení, ako je napríklad nový cirkus, alebo ľudia, ktorí pantomímu učia, prípadne žijú v zahraničí. Keď zoberiem ľudí, ktorí reálne robia pantomímu na javisku a žijú na Slovensku, dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky.
Narodili ste sa v Čechách, čo vás priviedlo na Slovensko a prečo Trenčín?
Za všetkým hľadaj ženu. Krátko pred maturitou som sa zoznámil – mimochodom na Armádnej súťaži umeleckých talentov – s dievčaťom z Považskej Bystrice. Kvôli nej som sa po vojenskej škole pýtal na Slovensko. Keďže som bol Čech, bolo mi vyhovené, lebo taká bola vtedy politika štátu. Nastúpil som do Bratislavy odkiaľ ma preložili do Trenčína. Ako vždy hovorím – všetko je tak, ako má byť. V Trenčíne som šťastný, lebo je to nádherné mesto s nádhernými ľuďmi. Žijem tu aj s tým „dievčaťom“ z Považskej Bystrice. Nenarodil som sa tu, ale srdcom aj myslením som hrdý Trenčan.
Spomínate si na svoje prvé vystúpenie?
Na to celkom prvé už asi nie. Viem, že to bolo najskôr len pre spolužiakov a potom na tých vojenských súťažiach. Časom som sa rozhodol, že by som za to mohol mať aj peniaze, tak som absolvoval vtedy „populárne“ prehrávky na Slovkoncerte. Ale veru ani prvé profesionálne predstavenie si z hlavy nespomeniem, ale na mojich stránkach vidím, že to bolo v Seredi.
Vlani ste oslávili 30 rokov na profesionálnej scéne, ako by ste ich v krátkosti zhodnotili?
No to je práve taká vec, že ja nerád niečo hodnotím. Snažím sa žiť celý svoj život tu a teraz. Nechcem sa obzerať za minulosťou a veru ani nerád niečo plánujem dopredu. Beriem život tak, ako prichádza. Všetko, čo v živote zažijeme, je z nejakého dôvodu. Možno len jednu myšlienku. Považujem za obrovské šťastie a možno aj nejaký dar zhora, že môžem robiť takúto krásnu prácu. Rozdávať radosť ľuďom kdekoľvek vo svete bez akejkoľvek jazykovej, vekovej či zdravotnej bariéry. Také trošku netradičné hodnotenie mojej práce je zrejme súčasťou mojej knihy. Takže kto chce vedieť viac, prípadne precestovať so mnou veľa krajín sveta, prečítajte si ju.
Ako sa aj v knihe dozvieme, s pantomímou ste precestovali celý svet. Je krajina, do ktorej sa mimoriadne rád vraciate či už kvôli divákom alebo kvôli nej samotnej?
Cestujem rád kdekoľvek. Keď mávam besedy s deťmi, vždy im kladiem na srdce – cestujte a tvorte. To sú dve veci, ktoré vám dávajú rozhľad, voľnosť myšlienok, slobodu. Ja som sa mal za minulého režimu ekonomicky zrejme lepšie ako teraz, ale nikdy by som to nechcel vrátiť. Sloboda je pre mňa o veľa dôležitejšia ako peniaze. Ak by som mal menovať jednu krajinu, tak jednoznačne Bali v Indonézii. Krásna krajina s krásnymi a šťastnými ľuďmi.
Ako, kedy a kde ste sa spojili s Radkom Michalkom, s ktorým spoluúčinkujete?
S Radkom sme sa zoznámili v armáde, bol v podstate mojím podriadeným. Vedel som, že hrá na klavíri, tak som ho raz poprosil, či by mi nezahral niečo k mojej scénke. No a už nám to ostalo aj vtedy, keď išiel do civilu a odsťahoval sa do Liberca. Robili sme spolu vyše 30 rokov, bol spoluautorom všetkých našich predstavení. V súčasnosti už nespolupracujeme a päť rokov je mojím hudobníkom Trenčan Vlado Martinek.
Koľko predstavení máte aktuálne v repertoári a koľko ich približne odohráte do roka?
Ak rátam celovečerné predstavenia a tie, ktoré hrám s inými hudobnými zoskupeniami, tak mám momentálne deväť hier. Na začiatku mojej profesionálnej kariéry sme hrávali aj 300-350 predstavení ročne. Teraz už je to menej, ale k tým 200 sa to asi blíži.
Kde vás môžeme vidieť najbližšie a kam povedú vaše kroky do zahraničia?
Mali sme tohto roku bohaté leto. Teraz na konci augusta ešte hráme 19. 8. v Ilave a 24. 8. v Bratislave. Teraz dávame dokopy jesenné vystúpenia a napríklad v novembri by sme mali ísť na týždeň do Nemecka.
Mohlo by vás zaujímať: ROZHOVOR Kika Fakírka: „Viac popálenín mám z fritézy a hrncov ako z fakieľ.“
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies