Ďatlovova výprava na Horu mŕtvych – dozvieme sa po rokoch pravdu?

S nadmorskou výškou 1 230 metrov síce zďaleka nešlo o najvyšší bod oblasti, avšak z hľadiska prístupnosti predstavoval mimoriadnu výzvu.

V najmrazivejšej časti roka, keď priemerné teploty klesajú k −18 stupňom, sa trasa radí medzi najťažšie. Treba však podotknúť, že horolezecká skupina, ktorú doplnil ešte profesionálny horský vodca, už mala skúsenosti z predchádzajúcich expedícií, takže si na neľahkú úlohu mohla trúfnuť.

V dohľadnom čase sa navyše študenti chystali na niekoľko polárnych výprav a Otorten ich mal na drsné podmienky pripraviť. Osem mužov a dve dievčatá neodradil ani fakt, že vrchol Cholat Sjachyl, kde si chceli zriadiť posledný tábor pred výstupom, sa medzi domorodými Mansiami netešil práve priaznivej povesti. Jeho názov sa dá preložiť ako Mŕtva hora a názov Otorten znamená aj výzvu – „Nechoď tam!"
 

Členovia výpravy

Blízkym a príbuzným oznámili, že vo štvrtok 12. februára by už mali byť späť vo Vižaji, odkiaľ im pošlú telegram. Zároveň ich však upozornili, že sa plán cesty možno trochu zmení, takže si nemajú robiť starosti, pokiaľ by sa pobyt v horách o niečo pretiahol.

Spočiatku panovala výborná nálada. Dvadsiaty siedmy január opísal Jurij Dorošenko v spoločnom denníku tak, že si do troch hodín ráno rozprávali vtipy a Zina Kolmogorovová sa usmievala nad slávnostnou prísahou mužského osadenstva, že sa po celú výpravu nedotknú cigariet.
 

Posledný zápis

V sobotu 31. januára úspešne dosiahli hranicu horskej oblasti, kde si rozložili základný tábor. A pre istotu za sebou zanechali zásoby jedla i vybavenia, ktoré by sa mohlo hodiť na spiatočnej ceste. Ďalší deň ich stretla prvá zásadnejšia komplikácia. V mrazivej hmle a fujavici sa skupina nedopatrením odchýlila od plánovanej trasy a namiesto hory Otorten začala stúpať na svah susedného Cholat Sjachylu.

Dobrodruhovia si našťastie svoj omyl čoskoro uvedomili, načo sa rozhodli utáboriť priamo na mieste a počkať, kým sa počasie nezlepší. Spomínaná lokalita vtedy niesla žiadne meno, dnes ju však v mapách nájdeme ako Ďatlovov priesmyk. Práve tam totiž výprava tragicky skončila. V nedeľu 1. februára pribudol do denníka posledný zápis a potom sa stalo niečo desivé. Lenže čo presne, to ani doteraz nedokázal nikto presvedčivo objasniť.

Vedúci výpravy Igor Ďatlov

Pátranie a desivý nález

Uplynulo bezmála štrnásť dní. Keď sa ani po preposielanom februárovom dátume nikto z výpravy na dohodnutom mieste neukázal, začali znepokojení príbuzní obvolávať záchranárov. Celý ďalší týždeň trvalo, kým niekoľko študentov a priateľov zorganizovalo pátraciu akciu a vydali sa k Otortenu.

Lenže v tom čase boli už horolezci dávno po smrti. Obrázok, ktorý sa záchrannému tímu naskytol pri objavení prvých členov výpravy, prekonal aj tie najhroznejšie obavy. 26. februára narazil jeden zo študentov v záveji na spoľa strhnutý a rozrezaný stan, neďaleko sa  našli topánky, peniaze a ďalšie osobné veci nezvestných. Zhruba o 1 500 metrov ďalej ležali pri zvyškoch ohniska prví dvajs mŕtvi – Georgij Krivoniščenko a Jurij Dorošenko, obaja len v spodnej bielizni. Zabiť ich malo podchladenie.
 

Ešte väčšie otázniky vyvolala prehliadka bezprostredného okolia: Vetvy najbližších stromov boli až do výšky piatich metrov polámané, ako by sa po nich niekto zbesilo šplhal nahor, a na jednej z borovíc dokonca zostali stopy ľudskej kože. Krátko na to pátrači, ktorých rady medzitým rozšírila armáda aj policajné vrtuľníky, uvideli v snehu ďalšie tri obete vrátane  Ďatlova. Jedno z tiel ležalo bezmála 700 metrov od spomínanej borovice. Čo sa mohlo stať? A kde boli zostávajúci členovia expedície? 

Zvyšné obete Ďatlovovej výpravy našli až na jar, pohľad na ich pozostatky vyvolal ešte viac otáznikov. Desivé zranenia nemohlo spôsobiť len podchladenie. Zosnulí členovia boli tiež vyzlečení a ich telá zohavené. Ľudmile Dubininovej dokonca v ústach chýbal jazyk a Semjon Zolotarjov prišiel o očné buľvy.

Pretože nenašli žiadne stopy cudzieho zavinenia, ešte v tom istom roku sovietsky vyšetrovatelia záležitosť uzavreli s tým, že obete podľahli „spontánnej prírodnej sile, ktorú nedokázali prekonať." Podľa forenzného lekára Borisa Vozroždenného išlo o taký silný tlak, že by sa dal prirovnať k nárazu automobilu – rozhodne ho vraj nemohol vyvinúť iný človek. Spisy o prípade potom boli zapečatené a uložené do archívu, kde zostali až do 90. rokov.

Ortoten

Teórie

Jednou z mnohých teórií bolo UFO. Viacerí svedkovia z oblasti vypovedali, že v deň tragédie videli na nebi záhadné svietace objekty. Táto teória sa nikdy nepotvrdila, viedla však k druhej; po rokoch tutlania sa zistilo, že v oblasti mali Rusi vybudovaný tajný vojenský priestor, kde okrem iného skúmali rádioaktívne látky. Tejto teórii napomáha aj fakt, že mnohé veci pri nálezoch obetí boli zvláštne. Veľa ľudí tvrdilo, že vojaci, ktorí mali pátrať po Ďatlovej výprave, naaranžovali niektoré veci a zametali tak stopy po niekom inom. 

V roku 2015 prišli vyšetrovatelia so zistením, že v osudnú noc teplota klesla na 40 stupňou pod nulou a taktiež v oblasti mala zúriť snehová víchrica. Od roku 2015 do roku 2020 bolo vyšetrovanie obnovené ešte trikrát. Záverom bolo, že za nešťastím stála lavína. Tú mali spôsobiť sami študenti, keď si tábor rozložili na nevhodnom mieste. Smrteľné zranenia im tak mali spôsobiť chlad a hora ťažkého snehu.

Táto zdanlivo najpravdepodobnejšia teória však stále nevysvetľuje to, prečo obete, ktoré boli nájdené pri potoku, ďaleko od stanu, vykazovali známky rádioaktivity. Taktiež nie všetky zranenia zodpovedali lavíne... Niektoré veci zosnulých študentov nikdy nikdy nenašli, naopak, pri stane boli objavené lyžiarske palice, ktoré nepatrili ani jednému z členov výpravy.

Prečítajte si aj: Utajovaná jadrová katastrofa, na ktorú by svet nemal zabudnúť