Tento chlapec bol na pokraji smrti. Nikdy neuveríte, čo ho nakoniec zachránilo!

Niet sa ani čo čudovať, veď telo bolo už na prahu zomierania, ani duša sa nejavila nažive, len prístroje si robili svoju robotu do Bohom určeného času.

„Ak bude mať šťastie, zomrie rýchlo,“ šepkali si zdravotné sestry, ktoré mu síce nič zlé neželali, práve naopak, boli by dali aj vlasy, oči aj všetko, len aby sa prebral, ale tiež nepopierali krutosť reality. Nezatvárali si oči pred očividným, koniec koncov svoje zamestnanie vykonávali roky, a tak si dovolili občas tipnúť, kto ako dopadne a takmer vždy odhad vyšiel správne.

Učiteľka

Chlapec sa volal Joe, a, nanešťastie, stal sa, spolu s inými, obeťou strašného požiaru. Tie popáleniny, celá tá starostlivosť, ach, aj pomyslieť a už aj sa človek zatrasie.

V meste, v ktorom sa tragédia odohrala, fungovali isté učiteľky tak, že chodievali menších pacientov navštevovať priamo do nemocničnej izby a podľa pokynov im mali vysvetľovať, aspoň trošičku, nejaké to učivo zo školy.

S rovnakým úmyslom k Joemu pristúpila i slečna učiteľka Brooková, ktorej stačil jediný pohľad, aby zhodnotila dianie a najradšej by ušla. Pomyslela si, že tento chlapec, ktorý ani nevníma, iste nepotrebuje počúvať o príslovkách, ale tiež nesmela odísť prirýchlo, a tak sa posadila a spustila výklad. O tom, čo sú príslovky, ako sa používajú, nevynechala nič. Navyše do hlasu posadila aj veselosť, aj keď sa jej ešte nikdy nechcelo smiať menej ako vtedy.

Zázrak

Učiteľkina návšteva sa zopakovala o niekoľko dní neskôr, avšak čosi bolo iné. Privítala ju členka personálu, vysmiata a v očiach jej tancovali iskričky.

„Čo ste povedali tomu malému chlapcovi?“ spýtala sa jej ihneď, keď sa ocitli tvárou v tvár.

Slečna Brooková zaváhala, aj sa vyľakala. Čo ak mu dajako poškodila?

„Ja som nič neurobila. Len som hovorila o príslovkách.“

Žena z personálu zalapala po dychu, úsmev zmizol, vystriedal ho údiv.

„Príslovky? Ale veď jemu sa odvtedy tak polepšilo, že sa zotavuje!"

Nádej

Len čo sa Joe dostal k slovu, sám vysvetlil, v čom tkvie záhada. Vraj to bolo tak, že akonáhle zachytil výklad učiva, akonáhle jeho uši zaznamenali niečo o príslovkách, vliala sa mu do žíl nádej, obstúpila ho. Lebo ak si niekto dal takú námahu, aby ho prišiel učiť, potom je iste nádej, že sa uzdraví.

Nádej niekedy skutočne dokáže veľa, možno i všetko. Jáj, len keby sme jej mali viac, keby sme ňou neboli kŕmení občas, ale stále. Len keby sme ju nestrácali, keby sme nenechali okolnosti ničiť ju, len keby sme ju nezanedbávali na smrť.