Nachádzate sa v nepokojoch, ktoré nemajú konca? Boh je ten, kto dokáže utíšiť každú búrku

Nevyberieme si, aj najpokojnejšie žitie sa občas pokropí dažďom, aj do najmenej dramatických osudov sa občas priženú hromy a blesky, aj najširšiemu úsmevu bude občas chýbať úprimnosť. Niekomu sa to deje pravidelne, niekomu zasa zriedka, ale vždy presne vieme pomenovať, vieme opísať, vieme označiť časový úsek, keď sa to začalo. Keď sa spustil vietor a obloha nebola jasná.

Na lodi

Učeníci, ktorí nasledovali Ježiša, sa od blaženosti rozplývali. Videli ho konať rozličné zázraky, nechal ich, aby nahliadli do jeho povahy a vypočuli si podobenstvá, ktoré nebolo dané počuť nikomu inému. Mali sa z čoho tešiť, navyše sa zdalo, že v najbližších okamihoch nálady neohrozí nič prekvapivé. Práve boli na lodi, a Ježiš sa od nich vzdialil, aby si odpočinul. Z toho usúdili, že je všetko v najlepšom poriadku, lebo ak by nebolo, ak by sa veci mali zmeniť z čiernych na červené, potom by iste záchranca nnezaľahol a nespal.

Búrka

Ako veľmi sa však v prognózach mýlili, čoskoro sa ukázalo, že deň nebude chutiť tak lahodne, že viera sa preskúša. Z neba totiž spadla búrka, udierala na loď, more bolo nepokojné, zdvihli sa mocné vetry a všade, kamkoľvek oko dovidelo, nachádzala sa len spúšť. Učeníci urobili to, čo vedeli, spanikárili a oblapil ich obrovský strach, že zomrú. Že je koniec. Že bola zbytočná nádej, zbytočne hľadeli na divy, keď teraz takto potupne zahynú.

Utíšenie

Ktosi zavelil, alebo možno aj viacerí, už sa to nedalo rozoznať, aby šli a skúsili Ježiša zobudiť. Ponáhľali sa, dychčali a tváre im horeli. Boli pripravení prosíkať, žobroniť, ale aj vyčítať. Veď vari je mu jedno, v akom nebezpečenstve sa ocitli a nezáleží mu na biednych životoch niekoľkých mužov?

„Zobuď sa, zle je!“ kričali jeden cez druhého ako zmyslov zbavený. Tu sa Ježiš prebral, pretrel si oči, a keď zhodnotil situáciu, nijako nenaznačil, že by súhlasil s ich počínaním. Naopak, dôrazne napomenul ich neveru, pripomenul im, že dôverovať znamená vytrvať aj v búrkach, aj počas teplých minút, aj vtedy, keď sa duša roztriešti na kúsky. Napokon vstal, pohrozil vetru, dal príkaz aj moru, hovoril s nebeskými úkazmi a netrvalo dlho, možno menej než sekundu, než ho všetko živé aj neživé poslúchlo.

V búrke

V búrkach bývame vysilení, ale Boh dáva silu, bývame nahnevaní, ale Boh dáva pokoj, bývame zranení, ale Boh uzdraví, bývame beznádejní, ale Boh rozdáva nádej. V búrkach si myslíme, že krajšieho sa nedožijeme, ale Boh nás zásobuje dobrými a sladkými záležitosťami. V búrkach sa chceme vzdať, ale Boh dáva múdrosť, aby sme počkali, aby sme vydržali, aby sme sa zohriali lúčmi slnka.