Keď sme dospelí myslíme si, že je všetko v poriadku, že čokoľvek sme prežili ešte ako malí, je dávno zahojené a premlčané. Ako veľmi sa mýlime, ako veľmi sme ďaleko od pravdy, lebo sú aj také straty, sú aj také smútky, ktoré sa za nami potiahnu dlho, možno až po smrť.
Dieťa má dušu krehkú, ale súčasne silnú, a keď sa do nej zasadí väčší úder, modrina zostane, len ju nevidno. Len o nej možno nikto nevie. A človek si rastie a rastie, iba niekedy cíti, že je osamelý, aj keď mu robí spoločnosť hoc aj sto ľudí, niekedy si pripadá stratený a znovu sa to objaví. Tá spomienka.
Kniha Na konci samoty, ktorú napísal autor Benedict Wells, je presne o detských slzách, ako sa vylievajú a vylievajú, aj o osudových láskach a rozhodnutiach, nezmeniteľných s trvalými následkami.
Jules
Jules bol ešte malý chlapec, s dvoma súrodencami, jedným bratom a jednou sestrou a dvoma rodičmi, bolo to tak, ako byť malo. Otec býval trochu zádumčivejší, občas mal v pohľade niečo nedefinovateľné a často vyhľadával samotu, ale inak sa dalo zhodnotiť, že detstvo prebiehalo pokojne.
Až na víkend, keď rodičia odcestovali, šli sami a viac sa nevrátili. Nehoda zapríčinila smrť a správa o definitívnom konci bola odporná. Keby mala zvuk, určite by znel škriekavo, nechutne a rezal by uši.
Škola
Tri deti sa tak ocitli v situácii, ktorá je až neznesiteľná, museli nastúpiť do internátnej školy, lebo starostlivosť o ne nikto neprebral. Áno, bola tam teta, ktorá s nimi trávila čas v rámci sviatkov a aj ju mali radi, ale keď rok sa zdal byť dlhý a opustenosť sa stupňovala a stupňovala. A čo bolo najhoršie, súrodenci sa od seba vzďaľovali. Jules trpel, lebo sestru zlákalo flirtovanie a s chlapcami sa stýkala dosť intenzívne a brat, nuž, ťažko povedať, ale aj on bol aspoň mysľou ďalej a ďalej.
Alva
V triede sa Jules netešil obľube, lebo kým v starej škole zafungoval vtip, v novej sa akurát tak zosmiešnil a zaradil k čudákom. Iba ona, Alva, dievčina s okuliarmi ho videla, ona si prisadla, a aj keď sa nespriatelili hneď, potom si boli blízki, bližší než si je väčšina ľudí za celý život. Vtedy to ani sami nevedeli, ale ľúbili sa od prvého okamihu.
Roky
V románe Na konci samoty sú zaznamenané roky, čitateľ vidí Julesa, keď dospieva, keď je mladý, keď skúša zamestnania, keď sa snaží zabudnúť na Alvu a keď sa ju potom znovu snaží nájsť. Je to pochmúrny príbeh, spomínajú sa v ňom aj drogy a pri viacerých častiach mi zvieralo hruď, až som takmer nedýchala. Smútok je priam hmatateľný, lebo rodičia chýbajú a vždy budú a aj láska, tá romantická, je zachytená zvláštne, tiež neveselo. Dá sa niekoho milovať roky, hoci dvoch delia kilometre a okolnosti? Dá sa zaspávať a pred očami mať stále jedinú tvár, a to bez nádeje na spoločnú budúcnosť? Na konci samoty musí predsa niečo byť, musí tam niekto čakať, kto zbaví zlého a prinesie dobré.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies