Málokomu napadne, keď sa tak túla hlavným mestom, aké to tam bolo kedysi, o čom ľudia premýšľali, či sa tiež tak náhlili, či tiež mali toľko starostí alebo sa vedeli povzniesť aj nad trápenia tak, že sa znepokojovali len málokedy. Bratislava, ktorú dávno žijúci poznali ako Prešporok, má svoje srdce, a v ňom drieme minulosť, bohatá aj tragická, pekná aj nepekná, koniec koncov ako v každom živote, aj v tom mestskom nie je núdza na spomienky.
Prešporok sa už v 13. storočí stal výnimočným, teda výnimočným sa vlastne už narodil, lebo mal dobrú polohu, výhodnú pre obchod, a tak ani uhorský kráľ neostal slepý a udelil mu výsadu, že smie slobodne obchodovať, že je vyslobodený od daní.
Stále v práci
Nebola to, pravdaže, náhoda, lebo obyvatelia radi obchodovali, boli v tom i zruční, a tak sa po uliciach, najmä po námestiach, roztancovali trhy s rozličným tovarom, a kto si smel dovoliť kupovať, ten kupoval. Svoje uplatnenie si našli medovnikári, súkenníci, mäsiari a bez pekárov to tiež nebolo ono.
Tolerancia
Čo je fascinujúce a môžeme si z toho každý po svojom odniesť dajaké ponaučenie, že Prešporok si nikoho nechcel pohnevať, a preto nepohŕdal ani takou či onakou národnosťou, miešanie kultúr sa mu nehnusilo. Legendárni bývali Bulhari, tí sa na trhoch preslávili ako famózni zeleninári a na ich tovar nedali ľudia dopustiť. Povesť o nich sa šírila kade-tade, nakupujúci si dávali záležať, aby nič z ponuky neušlo pohľadu. Popularita Bulharov rástla a rástla a zvesti sa museli niesť do ďaleka, lebo aj iní z rovnakého kraja potom prišli, aby vyskúšali, či sa aj im podarí nakloniť si priazeň na svoju stranu.
Tetky
Mimoriadne zaujímavé boli tetušky na trhoch, ktorým sa nehovorilo inak ako kofy. Áno, asi všetci sme oslovenie počuli vysloviť v inom duchu, trošičku urážlivejšom, lebo ak niekoho alebo lepšie napísané, nejakú nazveme kofou, mienime tým najmä to, že je všetečná, že rada ohovára a jednoducho že rada rozpráva a rozpráva. Poviem vám však, že ak by sme sa narodili do historických dôb a bývali by sme ako Prešporčania, potom by sme ťažko vyžili, ak by nablízku nijaké kofy neboli. Ony totiž bdeli nad obyvateľstvom, ich pričinením boli vždy zásoby čerstvé a žalúdky nepokazené. Byť kofou, to veru nebolo na smiech, daktoré svoje povolanie mali poriadne zaznamenané v rodnom liste a ani fyzicky to nebolo ľahké, lebo aby mohli sedieť na trhoch a predávať, museli na miesto zamestnania prísť s ťažkými batohmi na chrbte. Niektoré i pricestovávali, takže náklad si niesli až zo železničnej stanice a sťažovať sa nesťažovali, lebo keď im to raz bolo nadelené robiť, nuž tak to aj poctivo robili.
Problém
Problém nastal, keď počasie ohlúplo a natoľko sa vymklo spod kontroly, tak dul vietor či inak sa rútili nebesia, že kofy, akokoľvek im to bolo nemilé, na trh nemali ako dokráčať. A potom nakupujúci zúrili, krčili tváre a pýtali sa, ako to, že nie je cibuľa, ako to, že nie je dostať to či hento. Odpoveď počuli len takú, že keď nie je kofa, nie je čerstvosť a treba vyčkať, kým sa to tam umúdri, aby sa mohli vrátiť a prinavrátiť domácnostiam stereotyp.
Otvorené
Prešporčania boli i zhovorčiví, medzi sebou viedli diskusie a často nechávali dvere na domoch otvorené, stáli tak, aby boli viditeľní, a len čo sa poodchýlili dvere do iného domu, debata sa rozprúdila. Niežeby vtedy neboli nešťastia, choroby či neprajníci, ale ľudia medzi sebou komunikovali akosi radšej. Aj ľahšie im to šlo. Alebo mali viac času? Škoda, to už sa asi nedozvieme, ani len kofy sa spýtať nemôžeme.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies