Niekedy stačí k šťastiu málo. Túto vetu by sme sa mali naučiť hovoriť častejšie, hneď by sa nám žilo lepšie!

Robíme tak z nerozumnosti, lebo aj keď si tisíckrát prepíšeme citáty, ktoré poučujú, že čas na zemi je dočasný, a vôbec nie večný, v reálnom svete sa správame tak, ako keby nám všetko patrilo, dokonca aj nesmrteľnosť. Ale možno keby sme viac otvorili oči, zistili by sme, že niekomu môžeme pozdvihnúť náladu, že niekoho môžeme povzbudiť, že niekto, možno práve teraz, potrebuje počuť, že...

Ťažký deň

Táňa mala naozaj ťažký deň, zdal sa jej taký dlhý, ako keby sa nikdy nemal skončiť. Ponáhľala sa a spadla, tak, že ju bolesť na členku okamžite pripravila o reč, a keď sa v inej záležitosti dostavila k lekárovi, tiež pre ňu nemal ktovieaké potešujúce správy. Povinností bolo priveľa, ešte večer ju čakalo stretnutie, a nechcela a ani nemohla nič odvolať, hoci telo sa unavilo a zišla by sa mu posteľ.

Potom

Stretnutie sa teda aj uskutočnilo, nebolo ničím vzrušujúce, len také obyčajné a Táňa na ňom mala svoju úlohu pomocníčky. Neľutovala, že šla, aj sa trochu zasmiala, ale akonáhle vstúpila domov, vydýchla si, a keby ju noha nezrádzala, na odpočinok by sa asi aj rozbehla.

Správa

Už-už zatvárala oči, keď jej mobil pípnutím oznámil novú správu. Čosi nespokojne zašomrala, lebo sa jej lenilo čo i len ruku natiahnuť, ale obávala sa, aby to nebolo niečo neodkladné, možno niečo, čo sa týkalo práce.

„Táňa, mám ťa veeeľmi rada,“ písalo sa v esemeske a odosielateľom bola dievčina, ktorá sa tiež zúčastnila na nedávno skončenom stretnutí.

Táňa pocítila zvláštny pokoj, dojalo ju to a zrazu, len vďaka jedinej vete, ktorú vyprodukovala úprimnosť, opadla ťarcha celého dňa.

Zaspávala inak, odľahčená, odhodlaná čeliť ďalším výzvam, istá si toho, že nakoniec všetko dobre dopadne.

Stačí tak málo

Niekedy k šťastiu chýba naozaj málo. Málo sily, aby sa vydržalo, málo slov, aby sa odpustilo. Málo písmen, aby sa sladšie zaspávalo.