Minulý týždeň sa diali samé tragédie. Opití vodiči a užialené rodiny. Je vôbec niečo, kvôli čomu máme byť vďační?

Ako keby sa predbiehalo, kto zapríčiní väčšie nešťastie a koho bude národ viniť viac, lebo vinníkov je veľa a aj obetí pribúda. V podstate sa dá povedať, že obeťami sme my všetci, lebo na nespravodlivosť nám je dovolené len pozerať sa, ale viac nezmôžeme nič. A tak sa pýtame, oprávnene a aj s hnevom, či sa udialo aj niečo, čo by nebolo odporne smutné.

Deti

Počas minulého týždňa sa, tak ako vždy, narodili viaceré deti, svoje si oslávila napríklad aj herečka Táňa Pauhofová, lebo aj ona sa už smie nazývať matkou. Nielen jej však bolo dopriate, aj iné ženy, také, ktoré nevidno na obrazovkách, si privinuli na hruď malého človiečika, plačúceho a plne odkázaného na starostlivosť. Kedykoľvek sa na neho zahľadia, budú vedieť, že na svete nie je tak zle, lebo bábätká sa stále rodia a môžu tak robiť radosť, môžu prispieť k pokoju. A ktovie, možno je medzi nimi budúci prezident, budúci bojovník za spravodlivosť, budúca spisovateľka, ktorá svojimi príbehmi rozplače a rozosmeje.

Vzduch

Vzduch je ešte stále zadarmo, a kým ho dýchame, môžeme všeličo meniť. Nie síce minulosť, ani úmrtia neprepíšeme, ale môžeme dnes niekomu povedať niečo pekné, alebo sa aspoň tešiť, že žijeme, lebo nič nie je večné a aj náš pobyt na zemi by mal byť vnímaný tak, aby ani jedna chvíľa nevyšla nadarmo.

Posteľ

Počasie sa tiež nejako nevie spamätať, lebo raz je síce teplo, na október až podozrivo teplo, a potom sa zrazu ochladí a my premenu pocítime aj na telách. Či už nás ale chlad rozčuľuje alebo nie, buďme vďační, že sa máme čím prikryť, že vrtochy počasia nemusíme znášať na uliciach a že máme ruky a aj nohy, takže smieme vstať, uvariť si čaj a ponúknuť aj iného.

Nijaké katastrofy

Aj keď sa prihodilo niečo nepredstaviteľné, Slovensko je ešte vždy výnimočné aj v tom, že neprichádzajú katastrofy, nezaznamenávame zemetrasenia a ani iné pohromy, ktoré by nám odniesli domovy a donútili nás začať úplne od začiatku.

Nemáme

Na Slovensku netrpíme hladom, zatiaľ nemáme biedu porovnateľnú s tou v Afrike a ani vojna sa nás nedotkla. Po práci sa máme kam vracať a vždy je aspoň jeden jediný, kto sa o nás zaujíma, kto na nás čaká, komu by sme chýbali. To sú všetko dôvody a ešte by ich bolo aj viac, prečo by sme mohli do ďalšieho týždňa vykročiť aspoň so štipkou radosti.