Aká bola v skutočnosti Coco Chanel? Žena, čo mala rada mužov, tvrdá a vraj homofóbna a antisemitka, ale aj tá, ktorá oplakala milióny zlomených snov

V skutočnosti sa volala Gabrielle Bonheur Chanel a ako dieťa nepoznala veľa dobrého, chudobu neodohnala, ani nemohla, ale neodohnali ju ani jej rodičia. Matka jej zahynula, keď dovŕšila šesť rokov a otec, ktorému patrilo starať sa dokopy o päť detí, si radšej vzal na plecia zbabelosť a odišiel, akoby ho tie malé stvorenia nepotrebovali.

Sirotinec

Nebolo inej možnosti, skončila ako mnoho iných detí v sirotinci, kde pracovali prísne ženy bez štipky empatie. Bez schopnosti povedať niečo láskavé. Bez schopnosti aspoň venovať drobné pohladenie. Naučila sa šiť na stroji, čo bol, pravdaže, len začiatok, vydupalo jej to cestu k prvému zamestnaniu, v rámci ktorého pôsobila ako šička vo firme na výrobu detských výbavičiek a nohavičiek.

Paríž

Vtedy najviac vzbudzoval pozornosť Paríž, práve tam sa vítali umelci, práve tam sa dovoľovalo, čo sa inde zakazovalo. Žili tam ľudia elegantní, takí, čo nosili oblečenie podľa vtedajšej najnovšej módy, takí, čo vedeli, ako správne komunikovať a na koho sa usmiať. A aj ona to chcela, túžila sa nielen dívať z diaľky ako dáka chudera, ale byť súčasťou. Tancovať, kde oni tancujú, flirtovať, ako oni flirtujú. Áno, v koketovaní sa jej darilo, preto si zohnala miesto v kabarete, vďaka čomu ju najmä mužská časť dobre poznala ako Coco.

Milenka

Bohaté skúsenosti nenazbierala len čo sa módy týkalo, ale i ako milenka bývala dosť vášnivá. Dosť iniciatívna. Bol to predsa jej prvý milenec, ktorý ju nielen prichýlil k sebe domov, ale ešte ju i finančne zabezpečil natoľko, aby si otvorila prvý parížsky butik. Musela vtedy priam prekypovať šťastím, musela mať tvár jasnú a pohľad odhodlaný, lebo to bol veľký úspech.

Milióny snov

V ľúbostnom živote, v ňom sa jej lámali srdcia a iste ich zopár zlomila i ona. Niekoho oplakala, niekto ju podviedol, ale nech bolo ako bolo, poradila si a vymanila sa zo stereotypov. Dámy nosievali korzety, v ktorých pohybovať sa bolo ťažké, zasmiať sa ešte zložitejšie a dýchať, ach, ani dýchanie sa nezdalo najľahšie. A ona pracovala a korzety ako keby nechala zmiznúť, a keď prvá svetová vojna toľkých oklieštila, ona rástla a lietala.

Už to potom bola len chvíľa, len niekoľko malých rokov a vytvorila i nesmrteľný parfum, ktorý podľa jej slov obsahoval nielen jej úsilie, ale i zlomené sny. Milióny zlomených snov. Navonok sa javila tvrdo, aj vystupovala v športovejšom duchu, lebo spopularizovala krátke vlasy a športový štýl, ale vnútro mala krehké. Akoby v ňom driemalo stále to dieťa, opustené a nikým nevidené. Nikým neľúbené.

Názory

Francúzsko, ktorému sa celkom oddala, ju odvrhlo, malo na to i dôvody, lebo vo svojich názoroch sa nekrotila, šírila ich, ako keby slová neznamenali vonkoncom nič. Prekážali jej Židia, ani s homosexuálmi na tom nebola ani o kúsok lepšie, nuž ale najhoršie, najhoršie sa zachovala vo výbere ďalšieho milenca. Bývala v hoteli Ritz, a kým Parížania plakali, že nacisti ničia všetko a všetkých, ona paktovala s mužom, ktorý pracoval pre SS. To stačilo, aby sa krajina pred ňou uzatvorila, butiky zabuchli dvere, aj jej minulosť, slávna a bohémska sa prestala krútiť.

Keď vojna tiež dala zbohom svetu, vypomstili sa jej rozhodnutia, na dlhých desať rokov bola odlúčená, trávila povinne čas vo švajčiarskom exile.

Návrat

Nebola by to Coco, keby sa aspoň nepokúsila pozbierať čiastočky zašlej slávy, keby neodkopla dávne dni a opäť sa nepozviechala. V starobe sa vrátila, v kraji, v ktorom ju predtým vítali, ponúkala svoju kolekciu. Prekážalo jej, že návrhári, ktorí povstali, zavádzajú korzety a ona sa im postavila tvárou v tvár, dala do popredia iné, odlišné. A predsa už neokúsila blahoželania, hviezda vyhasla, potlesk utíchol. Čo bolo, zomrelo a nik nemal moc oživiť. Ani ona sama.