Pripútavali sa reťazami, napadli ministrov, písali a kričali. Aj tak prebiehali protesty, ktoré zmenili históriu!

Spomedzi búrení sa ale niektoré vyčnievajú, lebo história si ich vzala a viac nepustí, učíme sa o nich, hoci málo a možno o niektorých vôbec. Nepopierateľné je, že svet je vďaka nim iný, lepší a viac otvorený, mali svoj význam a stáli za nimi jedinci s jasným posolstvom.

Bostonské pitie čaju

Písal sa rok 1773, keď sa uskutočnila vzbura, ktorá prepísala dejiny. Ľudia boli nespokojní, a to právom, lebo vtedajší kolonisti v Amerike trpeli pod britskou nadvládou a tá nie a nie uznať nezávislosť. Záťaž bola obrovská a najväčšmi sa prejavovala vo výške daní, až sa to zdalo byť neznesiteľné. Pravda, vo veľkom sa obchodovalo s čajom, a keďže utláčatelia robili nekalosti, a vymýšľali si, len aby obyvatelia nemali na výber, muselo sa niečo zmeniť. Niečo zásadné. A tak v prístave, ktorý si hrdo stál v Bostone, sa konečne muži vzbúrili. Zapísali sa do histórie ako Synovia slobody, už odmietali znášať potupu a ponižovanie a vďaka nim sa práve onen december a jeden deň v ňom navždy uchoval, lebo hoci nie formálne, ale predsa, sa odvtedy odvíjal boj s víťazstvom na konci. Boj, z ktorého vzišla nezávislá a pred nikým sa neklaňajúca Amerika. V onom prístave nebojácni muži prenikli na britské lode a vyhádzali čaj, nedbali na to, akú mal hodnotu, jednoducho zhodili do mora 342 debien a príklad, ktorý tým dali, hrdo nasledovali ďalší a ďalší, v prístavoch to žilo vzburou. Hladovalo sa po spravodlivosti a nemohlo to dopadnúť inak, ako tak, že hlad sa nasýtil.

Reformácia

Martin Luther, muž z Nemecka, bol veriaci, naozaj veriaci v jediného Boha a všímal si, ako katolícka cirkev rieši problémy, ako prekrúca odveké pravdy z Biblie. Chvíľu mlčal, nespokojnosť narastala, aj hnev sa stupňoval, až napokon všetko vyvrcholilo v roku 1517, dal si takú námahu, že spísal 95 téz a v nich pomenoval odpornosti, čo ho škreli. Nedokázal sa zmieriť s tým, že veriacim bola ponúkaná falošná viera, že im cirkevní predstavitelia nahovárali, že ak zaplatia dosť vysokú sumu, vykúpia sa z hriechov. V texte zdôraznil, že jedine Písmo, to vdýchnuté Bohom, jedine viera, a nie financie, a jedine Ježiš, sú prostriedkami, ako získať prístup do neba. Myšlienky si nenechal pre seba, ale sformulované ich vo vášnivom zanietení pribil na dvere kostola vo Wittenbergu, čím si získal nezameniteľné miesto v dejinách. Reformácia sa rozšírila ako požiar, srdcia tých pravých kresťanov sa navrátili k večným princípom, lebo jeden muž otvoril ústa, povedal, čo povedať musel.

Sufražetky

Nepredstaviteľné bývalo kedysi skutočnosťou, ženy si svoje práva vymáhali veľmi ťažko a cesta, ktorou si prechádzali, sa leskla potom, bola obkreslená krvou a slzami. Hnutie nazývané ako sufražetky sa v Británii v 20. storočí uchyľovalo naozaj k neslýchaným praktikám, výtržnosti im neboli cudzie, neštítili sa napadať ministrov, prerušovať politické rokovania, pripútavať sa reťazami či zakladať požiare. Násilie si obliekali naozaj nahrubo, správali sa horšie, ako by niektorí očakávali od mužov, a predsa ich viedla skutočná a priam spaľujúca túžba. Túžba po rovnoprávnosti, po možnosti, aby i žena smela voliť, aby nebola podcenená či zahádzaná kdesi v kúte ako ozdoba, ale nech je súčasťou spoločnosti tak, ako sa patrí.

V roku 1913 sa istá sufražetka rozhodla vydať sa tam, odkiaľ niet návratu a spáchala samovraždu tak, že sa i s trikolórou, čo symbolizovala ženské hnutie, rozbehla priamo oproti idúcemu koňovi, na ktorom sedel kráľ Juraj V. a či to bola táto udalosť a či tie predtým, dosiahlo sa, čo sa dosiahnuť pokúšali. Prvý prielom nastal o štyri roky neskôr a postupne sa volebné práva vkladali i nežnejším do rúk, ženy sa dnes vytešujú, že rovnosť sa roztiekla do sveta.

Černosi

V Amerike ste sa mali dobre, ak ste sa narodili so správnou farbou pleti, ak vaša pokožka pripomínala sneh, nik na vás nehľadel s opovrhnutím. Beda však tomu, kto ako černoch vstúpil na zem, lebo ten sa chválil akurát tak večnými útrapami. Nijaké práva, a už vôbec nie volebné, v autobuse nesedieť, vždy dať miesto belochovi, lebo iba on si zaslúži pohodlie. Prehliadanie a ponižovanie a také aj onaké vytláčanie odvšadiaľ. Až raz, žena menom Rosa Parksová, sa nevzdala, nie, ona si sadla, a keď chcel beloch jej miesto, keď ju žiadal, aby sa postavila, vyslovila nie. Rázne a definitívne, odvtedy sa dejiny premieňali. Lebo ona sa odvážila na skutok, o ktorom viacerí len potajme snívali, s otvorenými i zatvorenými očami, s obavami o budúcnosť detí a vnukov, lebo v akom svete vlastne budú vyrastať.

A potom povstal aj ten, ktorého poznáme ako Martina Luthera Kinga, on tiež sníval o nediskriminovaní, o rovnocennosti a jeho sen sa vďaka úsiliu a protestom i stal skutočnosťou.

„Mám sen, že jedného dňa budú moje štyri deti žiť v štáte, kde nebudú posudzované podľa farby pleti, ale podľa charakteru.“