SKUTOČNÝ PRÍBEH Toto vás presvedčí, že Boh je najväčší romantik. Spojil dvoch ľudí na Ukrajine, ktorí v čase vojny nemali byť osamelí

Usmievala sa, ale nie priveľmi, a keďže už štyridsiatku mala na krku, niektorí neverili, že sa vydá, že bude niečou manželkou a že ju uvidia inak ako doteraz.

Pokiaľ pamäť siaha tým, čo ju vídali, nikdy nevstupovala do vážnejších vzťahov, niežeby nemala nápadníkov, ani sa nedá povedať, že jej by sa muži nepáčili, jednoducho len strácala v romantike šťastie. Nech už sa však klebetilo o čomkoľvek, Boh vyvrátil všetko, lebo doprial pravú lásku, doprial sobáš, doprial radosť, dal nádej aj svetlo do temnoty.

Cirkev

Ľudmila navštevuje cirkev, je to pre ňu dôležité, aby vnímala, že Najvyšší je s ňou a že mu smie vyžalovať trápenia v modlitbe. Bol práve jeden obyčajný deň, ešte sa obyvatelia netriasli pred vojnou, žili si normálne, každý tak, ako uznal za vhodné. A vtedy tam vkročil aj on, hoci chodieval inam, tiež bol veriaci, ale Kyjev je veľké mesto, obrovské, takže poznal iných veriacich a s inými aj slúžil Bohu. A zrazu bol tam, všimla si ho, aj on si ju všimol. Predtým sa niekde raz zazreli, ani jeden si nepamätá, kde to bolo a pri akej príležitosti, ale teraz stáli na rovnakom mieste, pohľady boli výrečné.

Známosť

Prebudila sa jeseň, keď spoločná známosť dostávala hlbší význam, keď sa jeden do druhého zaľúbili. Nevedeli, čo bude a ako bude, čo sa stane v budúcnosti, len im prišlo jasné a nespochybniteľné, že tomu chcú čeliť spoločne. Ruka v ruke, bok po boku.

Svadba

A potom mesiace plynuli, vo vzduchu sa vznášalo tušenie. Boli aj takí, čo dúfali, že vojna nenastane, že predsa také čosi je nemysliteľné, ale našli sa aj tí, čo vopred nakupovali, lebo sa nedali ničím a nikým uchlácholiť. Ľudmila v to ráno hľadela z okna, lebo ju zobudil buchot, hruď sa jej dvíhala a klesala rýchlo, veľmi rýchlo. Na ulici bol ruch, všetci sa náhlili, všetci sa skrývali, robili si zásoby.

Písala mu

Napísala mu esemesku, lebo sa bála, nežili v jednej domácnosti, rešpektovali Božie princípy a ju obchádzali mdloby, len čo si pomyslela, že by nebol v poriadku. Napísala mu, ale on jej neodpisoval. Minúty sa míňali, zatvorila oči a modlila sa.

V poriadku

Ukázalo sa, že je v poriadku, nenechal sa však zastrašiť a tak, ako po iné rána, aj vtedy sa šiel do cirkvi modliť. Tak to totiž mal vo zvyku, že vždy o siedmej sa schádzali v cirkvi, do ktorej patril a prosili Boha, ďakovali Mu, trávili s Ním čas.

Ľudmila i on sa vo vojnovom období zosobášili, na jeseň sa spoznali a v marci vstúpili do stavu manželského. Nie je to ľahké, lebo keď sa jej ktosi pýta na Ukrajinu, nedokáže potlačiť slzy, tečú jej a tečú. Sú vydaní na milosť, bez elektriny a vody, v zúbožených podmienkach. A predsa sa oveľa viac usmieva, predsa je otvorenejšia aj v rozhovoroch, predsa sa v nej čosi zmenilo. Lebo Boh jej daroval manžela do času, v ktorom nemala byť osamelá, postaral sa o ňu aj o neho. Všetko dômyselne zariadil, spojil dvoch, čo sa mali a museli spojiť, aby im nechýbala ani sila, ani radosť. Raz darmo, Boh je romantik, nikto ma nepresvedčí, že to tak nie je.