Väčšina vraví, že narodeniny nijako oobzvlášť neprežíva, že im neprikladá priveľký význam, čo i môže byť pravda, ale taktiež sa nedá poprieť, že v sebe nesú akési posolstvo. Priznajme si to, že práve počas dátumu, keď si pripomíname, že sme o rok starší a možno aj múdrejší alebo o niečo zranenejší, premýšľame o svojom živote viac ako inokedy.
Zrazu máme pred očami, čo všetko sme od uplynulých narodenín prekonali, čo sme stratili, čo získali, či sme sa odvtedy niekam posunuli, alebo stojíme na mieste ako také stĺpy. Áno, je to niekedy oveľa zložitejšie, a keď sa deň skončí a nastane iný, menej slávnostný, kráčame ďalej, akoby nič, ale ak sme pozorní, môžeme si vziať niečo viac než len chvíľkovú nostalgiu.
Dar
Viktória sa na svoje narodeniny netešila, a to už niekoľko rokov. Mala na to i dôvod, nebola pesimistka alebo nebodaj plná cynizmu, čo by jej kázal všetko si zničiť, len dátum jej narodenia sa jej, nanešťastie, vždy spájal aj s dátumom, keď zomrela jej blízka priateľka.
Odkedy oplakala jej odchod zo sveta, nedokázala sa povzniesť a vychutnať si svoj deň. Nedokázala sa tváriť radostne, skôr ju vždy bralo do plaču.
Raz
Až raz počas svojich narodenín bola nesmierne prekvapená i dojatá.
„Prajem ti všetko len to najlepšie,“ napísal jej spolužiak ešte zo základnej školy správu na sociálnej sieti.
Poviete si, že na tom by nebolo nič čudné, avšak ona svoj dátum narodenia zverejnený nemala, a tak jej vždy blahoželali len tí, čo buď patrili do najbližšej rodiny, alebo medzi najbližších priateľov, ktorí si to pre istotu zapísali do kalendára, aby nezabudli.
Spýtala sa ho, ako je možné, že vie o jej narodeninách, na čo pohotovo odpísal, že si to pamätá, veď boli dlhé roky spolužiaci.
V ten deň dostala viaceré správy a odpovedala na viaceré telefonáty, ktoré jej vyrazili dych, a tak učinila rozhodnutie. Že nebude viac oplakávať, čo stratila, radšej sa usmeje pri pomyslení na to, čo všetko má.
Cintorín
Max si svoje narodeniny, naopak, uvedomoval až príliš. Je to človek so zmyslom pre humor, aj s hĺbkou, aj s múdrosťou, ale keď zvykol verejne hovoriť, čomu sa počas narodenín venuje, niektorí krútili hlavou. Jeho zvyk je pre jedného nepochopiteľný, pre druhého čudný a tretí sa radšej nevyjadruje.
Je to totiž tak, že on vždy v ten deň navštevuje cintorín, prechádza sa pomedzi hroby a hľadí na mená a dátumy. Tých ľudí nepozná, nenavštevuje nikoho konkrétneho, za kým by žialil, len tak sa pohybuje sem a tam, sem a tam.
Robí to, lebo vždy, keď mu pribudne ďalší rok, pripomína si, že na zemi nebude večne. Pripomína si smrť, a zakaždým, keď z cintorína odíde, vraj si viac dokáže vychutnať život. Keďže vie, že je to tu dočasné, zameriava sa na skutočne dôležité, neprežíva, ale naozaj je šťastný.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies