Rómka Veronika vyrastala v chudobe. Detstvo bolo ťažké a ona si sľúbila, že nezopakuje rovnaké chyby ako jej matka. Podarilo sa jej to?

Veronika si na detstvo spomína tak rozdvojene, aj s úsmevom, aj s hrčou v krku, lebo nie všetko bolo zlé, len také iné a pravdou je, že podobný osud by svojim deťom nedopriala za nijakých okolností. Súrodencov bolo veľa, prebiehali medzi nimi aj závisť a možno v istých prípadoch aj nenávisť, lebo niektorí boli nevlastní, a tak si vynucovali pozornosť tak, ako vedeli.

Rádio

Televízor v domácnosti nebol, Veronika sa teda večer čo večer usalašila pred staručkým rádiom, počúvala rozhlasové hry a veľmi ju to bavilo. Navyše mala svoju obľúbenú hudobnú reláciu, ktorá v tom čase tiež zabávala mladých a hrávala sa tak, že behala po celej dedine. Behala po poliach a snívala o všeličom. V škole jej nechýbala múdrosť, vynikala vo viacerých predmetoch, najmä však vo všetkom, čo nejako súviselo so slovenským jazykom. A ako rada písala, vymýšľala básničky a aj príbehy, čo ju raz, už keď prekročila pubertu, motivovalo, aby svoje výtvory poslala ďalej a ponúkla do časopisu. A naozaj, aj jej poviedky uverejnili a zaželali jej šťastnú budúcnosť, odkázali, že má predpoklady na to, aby sa stala spisovateľkou.

Vydaj

Potom sa ale stalo niečo, čo sa stáva ženám, pravdaže, nielen Rómkam. Zaľúbila sa, otehotnela a prišla svadba. Predošlé vášne odložila na čas neurčitý, lebo sa starala o domácnosť a v manželstve to nemala najružovejšie. Rovnako ako jej matka kedysi, aj ona sa potýkala s chudobou, nezáležalo na tom, aké sľuby si dávala predtým, že bude žiť inak a lepšie. Zopakovala tie isté chyby. Mala tie isté problémy. A riešenie? Ako keby ani žiadne nebolo.

Smútok

Občas upadala aj do depresií a neraz premýšľala, že sa vzdá a ukončí to trápenie, lebo ono to trápenie naozaj bolo. Bránila jej však zodpovednosť, narodili sa aj tri ďalšie deti, a ony ju potrebovali. A tak len vyčkávala a vyčkávala, kým nenastane lepšia chvíľa. Potajme snívala, že raz sa jej podarí dokončiť štúdium, že by mohla ísť aj na vysokú školu a venovať sa tomu, za čím ju tak srdce ťahá. Občas si aj prihlášku kúpila, zízala na ňu, nikomu nič nepovedala. Nakoniec ju však zakaždým vyhodila do koša, nahnevaná sama na seba, že nevie prestať márniť čas zbytočnosťami.

Choroby

Roky plynuli, míňal sa jeden za druhým, v rodine prežívali hotové peklo. Raz aj bez strechy nad hlavou, potom zasa jeden z členov vážne ochorel. Tragédia nad tragédie.

Až nakoniec sa Veronika odhodlala, skutočne si prihlášku na vysokú školu nielen kúpila, ale aj vyplnila a zaslala. Pochopila totiž, že možno ešte nie je neskoro, ale keď bude čakať ďalej, raz určite neskoro bude. Tiež si uvedomila, že ak sa ona nepokúsi zmeniť svoj život, nikto iný to za ňu neurobí.

Do školy ju aj prijali, vtedy už mala 50 rokov, spolužiaci boli, samozrejme, všetci mladí a nie takí ako ona, ale ani to ju neodradilo. Ukázalo sa, že ich ešte ďaleko predčila aj vo vedomostiach, ukončila bakalársky ročník na výbornú. Nešlo to ako v rozprávke, nikto nezdvihol čarovný prútik, ktorým by zamával a odfúkol by nešťastia, ale usilovnosťou to dosiahla. Jej domov je dnes taký, aký chcela, aby bol, nič rodine nechýba. Áno, okolnosti sa ovplyvniť nedajú, aj na ňu zaútočili choroby a iné bolesti, ale vydržala. Sľuby, čo si dala, splnila a ešte ju čakajú aj iné príležitosti. Ktovie, možno aj knihu sa jej podarí napísať.