V školách sa o tom nehovorí, hoci by sa malo. Ak sa to totiž nenaučíme, nikdy nebudeme skutočne šťastní!

Keď sme boli malí, hrávali sme sa všelijaké hry, najčastejšie nás bolo vidieť medzi rovesníkmi, na ihriskách sa vrieskalo, naháňalo a občas aj plakalo. A keď sme si pustili nejaké iné dieťa bližšie, takmer vždy sa stalo, že sme sa pre niečo pohádali, pre akúsi hračku. Mrnčali sme, nechceli sme požičať, boli by sme sa aj do krvi povadili, a boli by sme odprisahali, že viac na to miesto nevstúpime a s rovnakým dieťaťom sa nezahráme, keď tu zrazu nám uštedrili lekciu.

Povedali, že musíme dopriať iným, byť milosrdní, mať v láske každého a za každých okolností. Len nám zabudli dodať, že aj seba by sme mali mať radi, aj seba by sme si mali vážiť.

Ak

Nechápte ma zle, láska k blížnym je skutočne dôležitá a iste nikto nemá v úmysle žiť ako večne sa izolujúci hundroš, ktorého srdce nedokáže roztopiť vonkoncom nič. Vravím len, že o sebaláske nepočúvame tak, ako by sme mali, lebo pravdou je, že ak nepristupujeme k sebe samým dobre, ak sa nedokážeme mať radi, potom je až smiešne očakávať, že budeme vedieť zdravo ľúbiť kohokoľvek iného.

Trpezlivosť

Keď máme samých seba radi, potom sme k sebe aj trpezlivejší a nepokúšame sa silou-mocou zo seba robiť hrdinov, čo zvládnu všetko v extrémne rýchlom čase.

Keď sa nám zdá, že sa neposúvame vpred tak, ako by sme očakávali, alebo tak, ako by očakávali druhí, keď naletíme na rovnaké podvody, keď sme unavení a tá vyčerpanosť neprechádza, keď nám niečo trvá dlhšie než iným, vtedy je čas prejaviť si trpezlivosť.

Nie je niekedy totiž podstatné, či sa z rán vyliečime za mesiac alebo za tri mesiace, ak sa snažíme a robíme, čo môžeme, nie je dôvod neprejaviť si postoj trpezlivých.

Odpustenie

Nezaobídeme sa ani bez odpustenia, veru nie. Že máme byť milosrdní voči druhým, to vieme, a keby sa dalo, možno by niektorí trvali na tom, aby sme si nápis v tomto duchu dali prilepiť na čelá, ale odpustiť by sme mali aj sami sebe. Dopúšťame sa prešľapov, mýlime sa v úsudkoch, hovoríme, čo by sme hovoriť nemali a musíme s tým žiť. Musíme ráno vstávať s pocitmi, že sme asi zasa raz zlyhali, že sme takí a onakí. Odpustenie nám pomôže ponúkať milosrdenstvo aj ďalej a navyše sa zbavíme bremena, lebo kráčať dňami s tým, že si budeme neustále pripomínať, čo sme nezvládli, to je naozaj neznesiteľné.