Deň, keď sa ľudia zbláznili. Bola to nedeľa, keď sa vyrušovalo v kostole, kričalo o pomoc a utekalo preč. A to všetko narobil jeden večer!

Pozrime sa na to, čo vtedajší obyvatelia robili v Amerike, v krajine možností, boli radostní a spokojní, lebo sa blížil večer. Bol to čas, aby si rodiny zasadli k rozhlasovým prijímačom, aby si vychutnali kúsok, aspoň maličký kúsok vymysleného, keď už realita je neraz presiaknutá nechceným zlom.

Ešte nie populárny

Čas odtikáva, blíži sa osem hodín a niektorí, tí dychtivejší, vedia, čo to znamená. Cyklus dramatických programov vedel rozbúšiť dievčatám srdcia a chlapci, tí sa len hrdinsky usmievali, mali vlastné nápady, ako sa stať hrdinom.

Ozval sa hlas, pravidelným divákom dobre známy, bol to mladík. Ešte vtedy nie až taký populárny, len 23-ročný Orson Welles sprístupnil inscenáciu románu Vojna svetov.

Nesmierne znepokojivý dej má vyvolať napätie, je v ňom zmienka o mimozemšťanoch z Marsu, ktorí opustili svoju planétu a vydali sa zničiť Ameriku, úplne celú milovanú Ameriku. Áno, na začiatku, ešte než sa inscenácia spustila, Orson Welles varoval, že to nie je skutočné, avšak viete, akí sú ľudia. Ponáhľali sa, aby mali stanicu naladenú v pravom čase, ale minúta im ušla, a tak len počúvajú a počúvajú. Nevedia, že je to výmysel, dych sa im skracuje, lebo si myslia, že naozaj sa blíži útok, ktorý väčšina neprežije.

Na nevydržanie

Všetko to pôsobí tak uveriteľne, tak ozajstne, že málokto má pochybnosti. Súčasťou hry je aj rozhovor s astronautom, Orson Welles vraví niečo o dopadnutom telese, ktoré je iste mimozemského pôvodu a ten jeho hhlas, ako keby sa bál. Podľa opisu je mimozemšťanov viac ako dosť, pohľady sú škaredé, pokožku majú mokrú a vydávajú čudesné zvuky, skoro ako had. A najhoršie je, že keďže padli už aj prvé obete, je jasné, prečo sem vtrhli, mienia zabíjať. Nepomôže nič, len opustiť mesto a utekať, utekať čo najďalej, preč od tých ohavných a po smrti bažiacich tvorov.

Čo sa stalo

Veľmi zvláštne, až nepochopiteľné sa zdá, že hoci niektorí počúvali od samého počiatku, a teda im neuniklo ani varovanie, že ide len o inscenáciu, aj tak uverili. Nie všetci, pravda, ale našlo sa ich až príliš veľa takých, ktorí napriek všetkému prepadli panike a hltali každé slovo, ako keby sa týkalo reality. Na druhej strane jedinci, čo si zapli vysielanie neskôr, tí asi aj mali prečo veriť, viacerí dostali depresie, lebo im napadla myšlienka, že si dlho nepožijú. Ľudia v strachu volali svojim blízkym a milovaným, aby ich upozornili, diaľnice sa preplnili a na polícii začali tiež vyzváňať telefóny, lebo vyľakaní poslucháči zúfalo žiadali o plynové masky. Pokoj nemali ani elektrické spoločnosti, lebo ich húfne prosili, nech povypínajú prúd v domácnostiach, keď totiž nebude svetlo, keď nebude fungovať ani pouličné osvetlenie, potom mimozemšťania možno ujdú. Budú zmätení, neschopní orientovať sa.

Žena

V istom kostole narobila zasa rozruch žena, ktorá priamo počas bohoslužby vyrušila veriacich i farára a vrieskala z plných pľúc, že Amerika je zničená, hovorila sediacim, aby šli domov a pekne potichu sa pripravovali na smrť. Panika nemala konca, ľudia páchali šialenosti, ako keby sa v nich povypínalo aj logické uvažovanie, lebo keby sa boli pozreli na okolie, zbadali by, že sa nič nedeje. Ale oni sa nepozreli, podľahli chybne vyloženej informácii, utekali, lúčili sa, rozchádzali a schádzali. A všetko pre nepochopenie.