Cestovanie nemá každý vpísané v krvi, lebo je iné myslieť naň, predstavovať si ho a zasa celkom iné naozaj to skúsiť, vziať dobrodružstvo na plecia, vyzuť si stereotyp a pomaly sa vydať v ústrety neznámemu. Pravda, aj pre tých, čo sa radi nechávajú ukolísať pokojom a pohodlím domova, aspoň môžu poslúžiť zážitky niekoho iného, kto sa nadýchol vôní, vypočul si cudzie reči a možno sa aj spriatelil s exotikou. Martina Pastorová, ktorej hlas v rádiu Expres spríjemňuje nie vždy príjemné informácie v správach, prezradila, čo odskúšala v Japonsku a ako jej to lahodilo.
Áno, spolu s manželom absolvovali cestu do zeme takej odlišnej, a poviem vám, jej rozprávanie je vskutku zaujímavé, až také, že i ja mám chuť čo najskôr prežiť výlet na vlastnej koži.
Ako prvé
Čo vnímala Martina ako prvé, len čo sa jej chodidlo dotklo miesta, o ktorom väčšina len čítala v knihách?
„Vôňu. Ulice, obchody, reštaurácie - všetko krásne voňalo. Neviem tú vôňu popísať, bola špecifická, prirovnala by som ju k vonným tyčinkám a zelenému čaju. Vôbec ma nerušila ich architektúra, nádherné brány Torii striedali mrakodrapy, ale krásne to spolu ladilo. Ulice boli čisté a všetko malo svoje miesto. Mala som pocit, že tam ten strom, krík, budova jednoducho patria. Stanice, či už vlakové alebo autobusové boli čisté, pokojne by si si tam mohla sadnúť na zem a keby si vstala, nemala by si špinavé nohavice. Kedykoľvek som si potrebovala odbehnúť na WC, stačilo sa otočiť a boli tam verejné toalety. Boli mimoriadne čisté a boli zadarmo. Na Slovensku sa nám o takomto luxuse ani nesníva.“
Počas pobytu sa presúvali sem i tam, nemohli si, prirodzene, nechať ujsť pompéznosť hlavného mesta, ale neostali mu verní až do konca a rozhodli sa preskúmavať aj ďalšie pôvaby.
„Prvé 4 dni sme strávili v hlavnom meste Japonska, Tokiu. Uchvátilo nás svojou usporiadanosťou, čistotou a veľkoleposťou. V zašitých uličkách sa ukrývali brány Torii a budhistické alebo šintoistické svätyne. Na jednej strane bol cisársky palác a na druhej park a vysoké moderné budovy. Prechádzali sme križovatkou, na ktorej sa natáčal film The Fast and the Furious 3 – Tokyo drift. Videli sme celé mesto z najvyššej veže na svete Tokio Skytree. V Tokiu nás začali s mužom už po prvom dni bolieť šialene nohy, keďže sme denne v priemere dali 13-14 kilometrov a tiahlo sa to s nami až do konca dovolenky.
Potom sme sa presunuli rýchlovlakom – shinkansenom do Kjóta, ktoré bolo kedysi japonským hlavným mestom a označuje sa za hlavné mesto kultúry. Kopec farieb, vôní, nádherné typické japonské chrámy a brány na každom rohu. Skvelú atmosféru mal Nishiki market, kde mali čerstvé ryby, korenie či lokálne sladkosti. Najviac ma ale dostali červené brány Fushimi Inari Taisha, bola to vlastne taká malá túra, keďže brány sa nachádzajú na hore Inari, tú sme celú dookola ,,prebehli“. Sú to vlastne stovky červených brán tesne za sebou, ktoré sa tiahnu lesom a vytvárajú v ňom magickú atmosféru. Skvelý výhľad na celé mesto sa naskytol, keď sme vyliezli ku Kiyomizu-dera Temple. V noci sa zase oplatilo vidieť Higashiyama district. Jeden deň sme strávili v bambusovom lese a na opičom ostrove, kde sa opice len tak voľne pohybujú po parku a môžeš ich kŕmiť arašidmi. Boli sme aj v bizarnom Samurai & Ninja múzeu, kde nás navliekli do samurajského oblečenia a hádzali sme šurikenmi.
Z Kjóta do Osaky to bola iba hodina vlakom. Tam sme sa stretli s manželovou sesternicou, ktorá v Osake žije. Nechali sme sa teda inšpirovať a chodili na miesta, ktoré nám odporučila. Osaku si môžeš predstaviť ako Las Vegas v Amerike, čiže mesto jedla a zábavy. V centre sa vyníma Osacký hrad. Navštívili sme aj pôvodné hlavné mesto Japonska – Nara, ktoré je typické obrovským parkom s jelenčekmi. Tých môžeš pohladkať aj kŕmiť keksíkmi. Stačí, že jeden jeleň uvidí, že máš v ruke maškrtu, chodí s tebou po parku celé stádo. Jeden deň sme venovali 17 kilometrovej prechádzke k vodopádu Minoo a Katsuo-ji Temple, ktorá je známa tým, že celý areál je plný malých figúriek ,,bôžika“ Darumu. Výlet v Osake sme zakončili celým dňom v Universal studios, kde sme sa flákali po atrakciách.“
Jedlo
Pokiaľ ide o jedlo, ak nie ste milovníkom ryže, možno by ste boli zaskočení či odradení, lebo Martina odpozorovala, že ju jednoducho dostanete vždy a za každých okolností. Ale nijaký strach, iste by ste nezomreli hladom.
„My sme si s manželom spravili pred odchodom do Japonska zoznam jedál, ktoré tam určite chceme ochutnať. Najviac nás fascinovalo, že vždy k všetkému bola miska ryže a ktorékoľvek jedlo si jedla, muselo tam byť vajce. Nie som fanúšik polievok, ale veľmi som si tam obľúbila miso s riasami a tofu. Miso je vlastne pasta z fermentovaných bôbov, ktoré sme jedli aj v inej forme, keď boli lepkavé a volá sa to natto. Skvelo chutila gyoza (pirohy plnené mäsom a zeleninou), okomiyaki (lievanec na slano), mochi (koláčiky zo sladkej ryžovej pasty plnené čímkoľvek). No a nikdy som nečakala, že budem jesť vyprážaný javorový list so sezamom, ale Japonci to majú ako delikatesu,“ odkryla ďalšie detaily návštevy v Japonsku Martina a veru, taký javorový list by zrejme možno zachutil práve vám, ktorí teraz krútite hlavou.
Ľudia
Každú krajinu tvoria predovšetkým ľudia, veď to oni určujú jej smer, oni dávajú srdce mestám a dedinám a dušu uliciam. Akí sú teda obyvatelia Japonska?
„Milí, usmievaví, starostliví, čistotní, úslužní, vďační. Za všetko sa ti poďakujú slovami arigato gozaimasu a úklonom hlavy. Dokonca sa ti poďakujú aj za to, že si sa im ty poďakovala. Nerozkrikujú sa na ulici, chodia po jednej strane chodníka a nerozťahujú sa kade-tade. To je to, čo som si všimla ja, manželova sesternica tam žije a pýtali sme sa jej presne na to, akí sú Japonci naozaj. Povedala nám, že si strážia súkromie a v práci sa bavia maximálne o počasí alebo filme. Nevedú hĺbavejšie debaty, neriešia politiku, ako my pri každej možnej príležitosti a ešte sa na tom stihneme aj škaredo pohádať. Japonci ťa neurazia a nebudú ťa ohovárať za chrbtom. Ak si aj niečo šepkajú a pozerajú sa na teba, väčšinou ide o kompliment. Nešpekulujú.“
Naučili by nás veľa, keď už len vezmeme do úvahy úctu a dobrosrdečnosť, ale je ešte čosi, čo by sme si mohli povšímať a vziať si ako príklad, zíde sa nám to.
„Jednoznačne sa máme čo učiť o čistote verejných priestorov. Na ulici sa neváľajú odpadky, ohorky od cigariet, stanice vyzerajú ako obchodné centrá a niektoré z nich aj sú nákupným strediskom. Ďalej také milé maličkosti, ako napríklad sáčok na mokré dáždniky pred vstupom do múzea či reštaurácie, aby si nekvapkala na podlahu a nešmykla sa na mokrom. Odkladací box pri stoličke v reštauráciách, aby si nemala svoje veci len tak pohodené na zemi alebo na stoličke. Na nástupištiach je na zemi vyznačené, ktorý vozeň kde zastaví a ty nemusíš bežať s kufrom cez celé nástupište, ako u nás keď prichádza vlak, lebo nevieš, kde tvoj vozeň práve zabrzdí. A určite by sme sa mali od nich naučiť variť ryžu. V Japonsku som pochopila, že všetko je o maličkostiach, a keď sa spoja, vytvoria jeden skvelý celok, a že krajina je taká, akí v nej žijú ľudia.“
Ponáhľať sa pomaly
Zrejme nám nedáva zmysel, že je možné ponáhľať sa pomaly, pretože sme si priveľmi zvykli na neustále prirýchle tempo, skrátený dych a tep, až nám hruď nadskakuje, ale v Japonsku by sme sa presvedčili, že i zhon môže byť o čosi menej stresujúci.
„Veľmi som tam vnímala pokoj. V každom meste, kde sme boli, sa ľudia ponáhľali pomaly, nikto nič neriešil, každý dodržiaval pravidlá, v metre alebo autobuse nikto nevykrikoval a netelefonoval, bolo tam ticho a celé to na mňa pôsobilo upokojujúco.“
A keď už sa Martina zmienila o telefonovaní, súvisí s ním i zaujímavosť, vlastne tých zaujímavostí je viac.
„Dať im tringelt je pre nich urážkou. Vydajú ti do posledného centa a neodpustia ti, keď ti pár centov chýba. V jednej reštaurácii sa nedalo platiť kartou a nám chýbalo 50 jenov, môj muž musel pre v prepočte na eurá 34 centov hľadať pol hodinu bankomat. Vo verejnej doprave je zakázané telefonovať, mobil musí byť na tichý režim a ľudia sa napríklad v autobuse nerozprávajú. Keď už sme pri tých autobusoch, nastupuje sa strednými dverami a platí sa až pri odchode pri vodičovi. Zaujímavé je napríklad aj to, že Japonci nemajú také štátne sviatky ako my, že si pripomíname nejakú významnú udalosť. Štátny sviatok väčšinou pripisujú bežným dňom, ako napríklad Dňu detí alebo Dňu japonskej kultúry. Prekvapilo ma aj to, že namiesto podpisu majú vlastné ,,podpisové“ pečiatky,“ uzatvorila fascinujúce spomínanie Martina Pastorová a neostáva nič iné, len veriť, že pri čítaní jej riadkov ste sa ocitli tam, kde bola ona, lebo autentickosť rozhodne nechýbala. A ani pútavosť, ale koniec koncov je moderátorkou spravodajstva, takže je to jeden z viacerých talentov.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies