Do zimy sú zaobalené viaceré dary, či už sviatky, ktoré v decembri spájajú aj najvzdialenejších, alebo príjemné chvíle v podobe horúcej čokolády so šľahačkou alebo aj sneh. Áno, poviete si, že v posledných rokoch toho snehu veľa nenapadalo a my sme z neho mali len málo radosti, ale či už ho vídame viac alebo menej, patrí do chladného vzduchu a zaslúži si zopár riadkov.
Poďme sa teda pozrieť na fakty, ktoré by nás obohatili či zabavili, lebo povedzme si úprimne, ani jedno rozhodne nie je na škodu, však?
Šesť strán
Snehové vločky nie sú len také nejaké, ale majú rovno šesť strán. Pýtate sa, že ako je to možné? Nuž je to vďaka molekulám vody, z ktorýh je vločka vyskladaná, a keď sa tie spájajú, výsledkom je šesťstranný ľadový kryštál.
Takmer až neuveriteľné je, že v istých rokoch a kde inde, ak nie v Amerike, si dovolili predstavitelia sneh zakázať, veru tak. Udialo sa to pred Vianocami v rokoch 90. a k takémuto rozhodnutiu v podstate dospeli kvôli veľmi problematickej snehovej sezóne, v meste narobila hotovú pohromu. Dali teda hlavy dokopy a vymysleli, že snežiť už nesmie, len akosi pozabudli na to, že oni nie sú tí, ktorí si vyberajú a že ani nemajú uzatvorenú dohodu s nejakou rozprávkovou, nebeskou babičkou, čo by im niečo také sľúbila.
Fóbie
Zrejme ma nikdy neprestane prekvapovať, z čoho všetkého majú ľudia fóbiu, boja sa plešiny, aj vlasov aj banánov a balónov a niektorí sa verte či nie, boja aj snehu. Má to i odborný názov, Chionofóbia.
Ak sa nazdávate, že snehové vločky sú vždy maličké a možno ich nechať vletieť do úst, potom práve pre vás môže byť informácia, že už z nebies padali aj dosť široké a dosť dlhé. Zaznamenalo sa, že jedna snehová vločka, veliká, zatiaľ najväčšia, mala šírku 38 cm a hrúbku 20 cm a na zem sa dostala v januári v roku 1887 v Montane.
Nie je biely
O snehu sa spieva, aj deti o ňom vravia v básničkách a kedykoľvek o ňom zaznie čo i len veta, nikdy nie bez toho, aby sa nespomenulo, že je biely. Sneh ale v skutočnosti biely nie je, molekuly vody, o ktorých sme si vyššie povedali, že sú zaň zodpovedné, sú priesvitné, ani zďaleka nie biele. Keď však ľudské oko hľadí, vidí sa mu to tak, rozptýlené svetlo vníma ako biele, a teda sa niet čo čudovať, že by sme sa aj do pŕs bili, že sneh je skutočne bielučičký.
Keď už je reč o farbách, občas príroda šokuje, Boh asi niečo namieša, a tak sa dejú aj zvláštnosti. Ako napríklad v roku 2007, keď na Sibír dopadla snehová krása a bola oranžová. O tri roky neskôr v Rusku spozorovali sneh ružový, a oba prípady sa z pochopiteľných dôvodov zapísali do povedomia, nie sú však ojedinelé, na svete sa stáva všeličo, aj to, čo pôsobí nemožne.
Snehuliak
Veľkou zábavou, a nielen pre malých, býva stavanie snehuliakov. Najväčším sa pýšia v Amerike, vo veľkolepom New Yorku, v roku 1999 sa tamojším obyvateľom podarilo postaviť snehuliaka, čo meral 34 metrov. Naozaj úctyhodný rekord!
Smutnejší rekord súvisí so snehovou búrkou, v roku 1993 pri jednej, ktorá dostala prívlastok búrka storočia, prišlo o život 310 ľudí a škody sa pohybovali v obrovských číslach.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies