O osadách počúvame len to najhoršie. Mladá Rómka je však príkladom, že aj z najmenej podnetného prostredia môže zasvietiť nádej. Prečítajte si o anjeloch strážnych, o veľkej rodine a aj o tom, prečo s

Hrča nad toľkou nespravodlivosťou, nad toľkou nenávisťou, nad zbytočnými predsudkami. Ale viete, čo je najlepšie? Že láska opäť raz vyhrala.

V rodine

Karin sa narodila v osade a jej rodina je dosť početná, má totiž piatich bratov a dve sestry. Osem súrodencov si nažívalo dobre, Karin sa ani náhodou nesťažuje na rodičov ako takých, lebo sú jej blízki, ľúbi ich a oni sú na ňu právom hrdí. Bratia a sestry však odmietli vzdelanie, ona jediná sa tak akosi vzoprela tradičnému zmýšľaniu a jediné, čo jej chýbalo bola podpora. Nikdy nezačula slová, ktoré by ju v tom povzbudili či by ju aj pokarhali, nech sa len vzdeláva, aby žila lepšie a mala väčšie možnosti.

Riaditeľka

V deviatom ročníku však zasiahol osud a riaditeľka školy, ktorú navštevovala deväť rokov ako vzorná žiačka, ako plnohodnotná súčasť triedy, ju oslovila. Vraj na to má, aby pokračovala aj na strednej škole, vraj ona sama s ňou pôjde aj na prijímacie skúšky a pomôže aj s prípravou. Takto motivovaná Karin si dala povedať, riaditeľka svoje sľuby aj splnila a doviedla vtedy mladú dievčinu do úspešného konca, priamo pred brány strednej školy.

Nebol problém

S učením sa problém nikdy nebol, naopak, Karin bola usilovná, nevzdávala sa a vždy chodila s hlavou plnou vedomostí. Preto, pochopiteľne, šla aj na vysokú školu, tam však zažila niečo strašné. Šikanovanie a odsudzovanie, ľahostajnosť a aj bezmocnosť.

Jej spolužiaci sa jej vysmievali pre farbu pleti, deň čo deň, neprestajne počúvala len, že páchne, aká je hentaká a taká. Niektorí si ju fotili, a vzniknuté obrázky potom posielali kade-tade po sociálnej sieti a Karin sa len dívala a snažila sa s emóciami, ktoré sa v nej hromadili, nejako naložiť. Vedenie s tým nič nerobilo, nikto s tým nič nerobil. Bolo ticho, a oni sa smiali ako víťazi.

Zavčasu

Zašlo to tak ďaleko, že ponižujúce slová o zápachu na ňu tvrdo doľahli, a tak sa podľa toho aj správala. Keď jej, napríklad, prednáška začínala o ôsmej, ona si privstala už o piatej a hodiny sa drhla a drhla, myslela si, že keď sa bude umývať viac, keď si zoderie kožu, potom budú spokojní a prestanú ju osočovať.

Vtedy si ešte neuvedomovala, že by neprestali, ani keby vo vani strávila hoc aj celý deň, lebo v skutočnosti žiadny zápach nejestvoval, jestvovala iba škodoradosť, pred ničím sa nezastavujúca.

Odchod

Keď to nevládala ďalej znášať, odišla odtiaľ, sama usúdila, že nie je zrelá dostatočne na to, aby sa im postavila tvárou v tvár, a tak zmenila prostredie a prestúpila na vysokú školu v Bratislave. Tam sa, našťastie, nič podobné nestalo, začlenila sa do kolektívu, dosahovala dobré výsledky a momentálne ukončuje magisterský stupeň v Brne.

„Čo bude ďalej, to sa ešte uvidí,“ konštatuje Karin, ktorá chce byť príkladom nielen pre rómsku komunitu, ale pre celú spoločnosť. Tvrdí, že nerada nosí pomyselné nálepky či nápisy, ktoré o nej vravia ako o vyštudovanej Rómke. Nie, ona je jednoducho len človek, jej etnicita neudáva jej hodnotu, patrí sem a má čo povedať.

Rodina

No a pokiaľ ide o jej rodinu, otec i matka sú pyšní, keď promovala, vykračovali si po obci, chválili sa a všade vraveli, že dcére sa na škole darí. Zrazu sa mení aj komunita, a dokonca i jej súrodenci sa správajú inak, sú naklonení myšlienkam na budúce vzdelanie svojich detí, sú otvorení debatám o čomkoľvek, radi by svojich potomkov viedli správne. Radi by mali domov, v ktorom sa bude diskutovať o všetkom, aj o ťažkých témach ako je sex. Jeden príklad im otvára oči a prináša premenu aj do prostredia, o ktorom kolujú väčšinou len tie najhoršie reči.