Vianoce kedysi: Tradície smiešne aj strašidelné, za porušenie niektorých dokonca hrozila smrť!

Vianoce sú svetlom v tme a sú tiež podanou rukou tomu, koho škrtí kolobeh. Nie sú o tradíciách, ale je i tak pekné nejaké vlastniť. Koniec koncov ako inak podať niť ďalšej generácii a ako inak si uctiť tú staršiu, ak nie prostredníctvom tradícií?

Posolstvo Vianoc

Príbeh, ktorý je známy a neznámy súčasne, sa odohral tak dávno, že by i pamäť zeme, čo si všetko uchováva, hádam aj na neho zabudla. Je však natoľko výnimočný, že sa naň nedá nepamätať, je to príbeh o obeti i láske.
Prví z prvých, teda Adam a Eva, sa v rajskej záhrade dopustili hriechu. Nechali sa oklamať zákerným hadom a pojedli z jediného stromu, z ktorého mali zakázané brať plody. Porušili tým úzke spoločenstvo človeka a Boha, čo ľudstvo naveky uvrhlo v nemilosť. Boh je, našťastie, nadmieru kreatívny a dobrý, pretože ihneď po tomto nešťastí, zosnoval riešenie. Zaumienil si, že v bližšie neurčenom čase sa jeho syn vzdá neba a narodí sa na zem ako obyčajný človek. Jeho meno malo byť Ježiš a v dospelosti mal nielen rozširovať povedomie o Bohu, ale aj zniesť ukrižovanie, aby prevzal hriech a oslobodil človeka.
A keďže Boh neklame, Ježiš sa naozaj narodil, a hoci sa prvý raz nadýchol uprostred chudoby a špiny v maštali, veľkolepo započal najmilovanejší sviatok. On ako najväčší dar je predzvesťou toho, že aj v chudobe a nedostatku, sa dá na nešťastie zabudnúť. Stačí k tomu iba láska a prijatie rodiny. To je dar.

Niečo o tradíciách

Vianociam bol v histórii pripisovaný význam nielen z hľadiska kresťanstva. Dávaná im bola i moc magická, z čoho pramenila nejedna tradícia, ktorú pozná dokonca i súčasník.
Zvyklosťami si spoločnosť chcela predovšetkým zabezpečiť bohatstvo a zdravie. Niet divu, keďže práve tieto dve potreby nebývali naplnené dostatočne. V našich končinách sa so Štedrým dňom stretávame od 14. storočia. Sprevádzalo ho obdarovávanie, ale aj prísne poňatý pôst. Do večere sa nesmelo jesť mäsité jedlo, a ak sa aj pred večerou konzumoval nejaký pokrm, nemal byť sýty. Nahrádzala to, našťastie, vskutku štedrá večera.
Aby bola rodina finančne zabezpečená, pod taniere sa vkladali buď peniaze alebo šupiny z kapra. Niektoré rodiny si tradíciu spestrili a dávali oboje - šupiny pod obrus, peniaze pod tanier.

Vďaka

Rodina za rodinou vzdávala vďaku Stvoriteľovi úkonom, ktorý je v roku často zanedbávaný. Spoločná modlitba pamätala na dobré a prosilo sa v nej o ochranu a zdravie v období, ktoré ešte len nastane.
Gazdiná potom namáčala strúčik cesnaku do medu a krížikom na čelo požehnala deti i manžela. Zapojený bol, ako inak, i gazda. Ten mal na starosti voľbu najkrajšieho jabĺčka a rozkrojenie na čiastočky, ktoré aj sám rozdal. Tento zvyk symbolizoval jednotu rodiny, pretože ako sa jablko dá rozkrojiť na časti, tak i rodina pozostáva z viacerých členov. Stále však tvorí celok a nie je dobré na to zabúdať.
S jablkom sa spájala i povera. Rozkrájalo sa priečne na polovicu, a ak sa z jadrovníka vytvorila hviezda, rodina mohla bez obáv nažívať. Čakalo ju zdravie i šťastie. V opačnom prípade sa niektorý jej člen mal pripraviť buď na chorobu, alebo v najhoršom prípade aj na úmrtie.
Hodovanie by sa nezačalo bez prednesenia prípitku. Hlava rodiny sa postarala o malý predslov, a keď si ho domácnosť vypočula, na dúšok sa vypilo niečo ostrejšie.
Pred hlavným chodom sa podávali oblátky s medom, orechy, cesnak a jabĺčko.
Sviatočnú kapustnicu niektoré rodiny vymenili za polievku hrachovú či šošovicovú. Ani to sa nedialo bez príčiny, ženy totiž verili, že podávaním strukovín sa vyhnú materiálnemu nedostatku.

Iba párny

Prestierať sa patrilo iba párny počet tanierov. Pri počte nepárnom si posledný zo stolovníkov urobil zo smrti nepriateľa.
Pre pamiatku na zomrelého si niekto pridával i tanier navyše, aby sa tak pripomenulo, že zosnulý kedysi tiež patril do rodiny a bol milovaný.
Odbiehanie od stola neprichádzalo do úvahy. Povinnosťou gazdinej bolo nachystať všetko tak, aby bolo jedlo v bezprostrednej blízkosti a nemuselo sa poň zvlášť chodiť. Vinník, ktorý by predsa len vstal, sa na základe povery mohol obávať smrti.
Po výdatnom nasýtení rodiny sa hlava rodiny znovu pomodlila a poďakovala za stôl, ktorý nezostal prázdny.
Špeciálnu tradíciu si udržiavali slobodné devy, najmä také, ktoré netúžili po povesti slobodnej dievky.
Tá, ktorá by sa rada vydala, hádzala topánku za hlavu smerom k dverám. Ak špička topánky dopadla k dverám, dievča sa mohlo obzerať po vhodných svadobných šatách. Bolo pravdepodobné, že do roka z neho bude nevesta. Ak však k dverám smerovala päta topánky, smútok obostrel slobodnú, pretože si voľnosť mala ešte nejaký čas ponechať.
Tradícia za tradíciou sa mení a prispôsobuje sa dobe i individualite človeka. Jedna tu však je po stáročia. Rodina je to, kvôli čomu sa oplatí ráno vstávať a večer zaspávať. Už len prítomnosť iného člena je viac ako akýkoľvek dar, ktorý sa dá zabaliť do ligotavého papiera. Veď ako by sa asi zabalila náklonnosť či vzájomná súdržnosť?
Tie sa dajú prejaviť slovne i skutkom, dajú sa upiecť v podobe koláčov, po ktorých ostane každému členovi v ústach sladko. Dajú sa vyváľať v snehu pri spoločnom bláznení, dajú sa vysmiať pri spomínaní veselých zážitkov. Dajú sa všeličo. Iba zabaliť nie.