Asi je ťažké pripustiť si niečo také, možno je dokonca aj nemožné pre niektorých, čo si ešte pamätáme 90. roky spomenúť si, ale áno, mobily neboli našou ľavou ani pravou rukou, nemávali sme ich pod hlavou ani vedľa postele, vlastne nebývali nikde, iba ak výnimočne a ešte sa len rodili tie pravé, inteligentné v mysliach vynálezcov.
Teraz sa ich nechceme vzdať, a ani na to nemáme dôvod, sú našimi pomocníkmi, radcami, tak trochu (alebo aj viac) spoločníkmi, máme v nich pamäť, spomienky aj nápady do budúcnosti. Keď ale kedysi spoločnosť ešte úchvatné mobilné telefóny nemala, ako si vôbec vtedy žijúci poradili? Prepánajána, hádam len nejako prežili, či nie?
Poďme sa spoločne pozrieť, aké to asi mohlo byť, hoci, samozrejme, najlepšie by sa nám to počúvalo z úst nejakých dám a džentlmenov, čo si to vyskúšali na vlastnej koži, ale budeme si musieť vystačiť aj bez nich.
Rozprávali sa
Tí, čo nemali mobily, sa, áno, možno to bude šokujúce, medzi sebou vzájomne rozprávali. Niežeby sme to my nerobili, aj nám je daná schopnosť komunikácie, ale iste sa nestávalo, že dvaja vysedávali v kaviarni, riešili dôležité aj menej dôležité otázky, pričom jeden alebo obaja by pohľadom odbiehali inam. Na obrazovku mobilu. Nie, vtedy také niečo bolo nemysliteľné, a tak ostávalo len sa sústrediť na konverzáciu, hoci či už rozprávajúci sa boli mysľou prítomní alebo sa túlali, to veru zaručiť neviem.
Pýtali sa
S výrečnosťou súvisí i ďalšia vec, ktorú ľudia robievali častejšie, oveľa častejšie než my, lebo v podstate ani nemali na výber. Keď sa totiž stratili, alebo len jednoducho šli niekam po prvý raz a nepáčila sa im predstava trmácania sa hore-dole, jednoducho sa spýtali.
„Viete mi, prosím, povedať, ako sa dostanem na túto ulicu?“ vypytovali sa, lebo mapy v mobiloch ani iné systémy, ktoré nám dnes uľahčujú život a odbremeňujú nás od blúdenia, nemali. A ktovie, možno takto vznikol aj hlbší rozhovor, možno sa dokonca aj priateľstvo nadviazalo. Alebo aj nie, podstatné je, že si pomohli, všetci boli spokojní a dostali sa na určené miesta. Aspoň dúfam.
Odvoz
Kedysi, keď nebývali mobily, neexistovala ani možnosť objednať si taxík prostredníctvom nejakej aplikácie, a tak sa museli spoľahnúť na iné spôsoby. Jednak si mohli privolať šoféra na ulici, hoci, ako nám je asi všetkým jasné, nebol to klasický taxík a jeho šoférovi sa nevravelo pán taxikár, ale princíp bol rovnaký – mohli ste nastúpiť, nadiktovať adresu, usadiť sa a, ako inak, i zaplatiť bolo nutné. V obdobiach, keď už fungoval telefón ako taký, mám na mysli ten väčší so slúchadlom, ktoré prikrylo celé ucho, sa dalo situáciu vyriešiť aj tak, zavolať na príslušné číslo a počkať si, kým vozidlo nezastalo a nesplnilo svoj účel.
Hudba
Aj bez mobilných telefónov sa počúvala hudba, nie je to nijaký výmysel či vymoženosť 21. storočia, piesne sprevádzali ľudstvo odjakživa. Niekedy si spievali len tak, hoci to už zachádzam do veľkej histórie, ale vždy bola príležitosť, ako sa dal svet obohatiť aj melódiami. Rádiá, platne a ozaj, pamätáte si na walkmany? A všelijaké prehrávače, do ktorých sa strkala kazeta, a keď sa náhodou pokazila, čo sa po viacnásobnom počúvaní celkom ľahko mohlo stať, znelo to až strašidelne, ako hudba z inej planéty.
Noviny
Kedysi sa oveľa viac čítali noviny, aj keď nedovolím si tvrdiť, že už nikto nikdy neskláňa zrak k popísaným stránkam, ale predsa len, väčšinou hlavy klesajú do mobilov. Vtedy ale čítali, najmä po vynájdení kníhtlače sa spustila hotová senzácia, chceli čítať všetko, a dokonca sa myslelo aj na tých, čo čítať nevedia. Fungovali akísi predčítači, ktorí pokojne aj veľkým skupinám nahlas čítavali, niekde vo svete sa učenci špecializovali viac na čítanie z Biblie, inde siahli aj po niečom nenábožnom. A keď vznikla bulvárna tlač, ach, to len bola paráda. Články s cieľom šokovať a pritiahnuť pozornosť vychádzali v nedeľu, čo znamenalo, že mnohé ženy, ale aj muži sa nevedeli dočkať, kedy vstanú a začítajú sa do pikantnejších príbehov.
Pamäť
Nielen mobilná, ale aj ľudská pamäť slúži celkom dobre, kedysi si vystačili len s ňou a pokiaľ viem, veľmi sa nesťažovali. Naspamäť vedeli to i ono, zdokonaľovali sa v spomínaní, niekedy si stretnutia dohadovali mesiac vopred, a aj keď nepípla nijaká pripomienka, aj sa tam dostavili.
Vedeli ste
No a napokon vedeli ste, že:
Existuje fóbia, pri ktorej sa človek bojí pustiť svoj smartfón z ruky?
Že sú krajiny, kde stále mobil nepoužívajú?
A že je svetový deň, kedy by sme všetci mali vyskúšať 24 hodín nepoužívať mobil?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies