NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE Jedna udalosť, tri typy ľudí a jediný Boží syn

On ako kráľ, narodený v tele, s matkou, čo ho počala ako panna, a s trvalým pobytom v nebi, je presne taký, aký by hrdina i mal byť, silný a súcitný, vlastne najsilnejší a najsúcitnejší, najkrajší a najmúdrejší. Dokonalý. Slovami nevystihnuteľný.

V jeho blízkosti sa však ponevierali aj iní, pred narodením i tesne po ňom dotvárali príbeh prvých Vianoc. A my, keď sa na nich zahľadíme, jednak sú nám na výstrahu, jednak sa s viacerými smieme stotožniť.

Hostinský

V Betleheme stál hostinec, nie luxusný, taký obyčajný. Zákazníkov mával ale dosť, hostinský sa aj s manželkou obracali, veď aj teraz, keď sa sčítaval ľud, bolo to tam na prasknutie a on sa tešil. Zarobí si peniaze, už aj hútal, na čo všetko ich pomíňa, čo všetko si doprajú.

Roboty mal vyše hlavy, ani sa nezastavil, a keby to bolo fyzicky možné, ani by sa nenadýchol, lebo aj to mu pripadalo ako nadbytočný výkon, keď je nutné toto vydrhnúť, tamto napraviť.

Vtom ktosi zaklopal, otrávene sa teda pobral k dverám, len nech vyzistí, kto si dovoľuje vstúpiť medzi neho a povinnosti. Odporom zmraštil tvár, len čo uvidel ubiedených cestujúcich, žena dychčala, jasne bolo viditeľné, že je v pokročilom štádiu ťarchavosti a muž, už na prvý pohľad nemajetný.

Ako inak, prosili ho o miesto, kdekoľvek, len nech je kam si hlavu skloniť, ale nedočkali sa pochopenia, vyhnal ich von, zabuchol dvere, potriasol hlavou a ďalej sa záležitosťou nezaoberal.

Aká škoda, lebo v snahe získať čo najviac, obišiel naprázdno. Keby bol prichýlil tých dvoch, Ježiš by sa narodil tam, na hostinec by sa spomínalo roky a roky, tisícročia, celé nebo by sa naň bolo usmialo. Chcel všetko, ale v skutočnosti nemal nič. Nenašiel si miesto na najdôležitejšie, na najväčšieho hrdinu všetkých čias.

Kráľ

Potom tu máme aj kráľa, bohatého, s najvyšším postavením v kraji, s vynikajúcimi možnosťami a príležitosťami. Dopočul sa, od istých mužov, ktorí vraj nasledovali hviezdu, že sa má niekde narodiť chlapec. A že to bude budúci kráľ, že sa mu idú pokloniť.

Vtedy panovníka zachvátil strach, šíril sa mu po tele a zožral by mu celú dušu, tak veľmi sa obával. Vari je niekto, kto prevezme vládu, niekto, kto ho okradne o to, čo patrí len a len jemu? Keby nebol kráľom, nebol by nikým, a to nesmel dovoliť. Pokúšal sa mužov oklamať, opíjal ich rečami, nech potom prídu a povedia mu, kde ho našli a aj on sám sa mu pokloní. Pravdaže, nič také v úmysle nemal, a keď sa nevrátili a neoznámili mu, kde je to kráľovské chlapča, zbláznil sa, a dal povraždiť maličkých chlapcov, v celom kráľovstve vydal rozkaz, aby každý chlapec do dvoch rokov bol usmrtený. Bola to posadnutosť, ale predovšetkým pýcha. To pýcha mu kázala neskloniť sa, rovnako, ako diktuje neraz i nám. Nepriznať si omyl, neospravedlniť sa. Neodpustiť. Neprejaviť slabosť.

Pastieri

No a pastieri, bez nich by príbeh nebol úplný. Muži, čo dreli, aby si zarobili na aký-taký slušný život, sa od anjela dozvedeli, že sa narodil očakávaný Spasiteľ sveta, a aj utekali, uvideli ho a vzdali mu úctu, hoci bol len bábätkom.

Oni, áno, tí chudobní a tí, pri ktorých sa zdá, že vyhliadky do budúcnosti nie sú ružové, ba ani biele, sú povzbudením, že viera je všetkým. To viera mení chudáka na kráľa, to viera pomáha človeku radovať sa aj na dne jamy s levom, viera rozlamuje putá. Viera kriesi, čo bolo mŕtve, viera verí vždy a všade. Viera v syna Božieho, v Ježiša, ktorý prišiel, aby zachránil.

Otázka

Nuž teda, kým by sme v príbehu boli my? Otázka nad otázky, určená do ticha, do zákutia srdca, tam, kde sme len my a On, Všemohúci Boh. Môžeme sa nechať zaslepiť prácami, honbou za slávou a unikne nám, kráľa necháme prejsť bez povšimnutia, či môžeme byť pyšní a tváriť sa, že nie sme ľuďmi z mäsa a kostí. Alebo môžeme mať vieru, ktorá ovplyvní generácie, aj celý-celučičký svet.