V Michalovciach sa nový rok začal vražedne a medzi obyvateľmi vládne napätie. A ako prebieha život v tamojšej osade Angi Mlyn?

Podľa jednej ženy sa atmosféra dá krájať, nepomohol ani niekoľkodňový odstup, pretože prípad vraždy, takej brutálnej, navyše aj zaznamenanej na videu, nie je stále doriešený, a tak si môžeme len domýšľať, či je zatknutý skutočne vinný alebo len podozrivý, lebo ak vinný nie je, potom sa pohybuje stále medzi ľuďmi a...

Rómovia

Od niekoľkých obyvateľov sme sa dozvedeli, že v Michalovciach sa šíri správa, zatiaľ nepotvrdená, že páchateľom by mal byť Róm, čo znamená, že vášne sa dvojnásobne zdvíhajú a aj hnev sa stupňuje.

„Ale áno, určite to bol Róm,“ tvrdia niektorí.

Tiež sa šepká, že v tamojšej osade, známej ako Angi Mlyn, sa v súvislosti s trestným činom uskutočnila dosť tvrdá razia, v rámci ktorej všetkým Rómom, čo tam žijú, odoberali odtlačky prstov.

Dievčatá

No a keď už je reč o osade, porozprávali sme sa s Kvetkou, ženou, ktorá v Michalovciach prežila polovicu svojho života, tiež Rómkou, lebo ona dievčatá odtiaľ stretávala, pomáhala im a často sa s nimi rozprávala.

„No čo vám poviem, osada je v katastrofálnom stave. Tieto dievčatá, ktoré som odtiaľ poznala, k nám do cirkvi chodili, venovala som sa im. Boli to väčšinou tínedžerky, a keďže nemali hygienické návyky, tak dosť zapáchali, ale nikdy som sa neodtiahla, keď ma chceli objať. Veď nemohli za to, ako boli vychovávané a ako vyrastali.“

Starajú sa

Na otázku, ako sa majú alebo čo zvyknú robiť vo svojom voľnom čase, mali dievčatá vždy odpoveď, vždy rovnakú, že pomáhajú mladším súrodencom, že sa o nich starajú, keď mama nie je nablízku, že varia a a často práve kvôli tomu vynechávajú vyučovanie v škole, lebo takých malých predsa nenechajú doma samých.

Pokiaľ prišla reč, napríklad, na matematiku, vedeli si rozrátať veci veľmi prakticky, a ak by ste ich chceli skúšať formulkami:

„No tak mi povedz, koľko jabĺk a hrušiek by sa tam zmestilo,“ len by pokrútili hlavou. Nie, všetko rátali podľa toho, ako chodievali nakupovať, koľko mäsa potrebujú, koľko zemiakov im vystačí na jeden mesiac, koľko mlieka vypijú súrodenci, jednoducho ako míňať peniaze tak, aby nepomreli hladom.

Hanblivé

Kvetka si tiež zaspomínala na okamihy, keď deti vzali niekam na výlet, v letných mesiacoch, pravdaže, vyhľadávali skôr miesta s vodou, aby sa všetci ochladili a slnko im celkom nevzalo silu.

„Dievčatá boli veľmi hanblivé, ani za svet sa nechceli vyzliecť do plaviek. Vôbec nie sú zvyknuté na takéto veci, ale keď už sa raz do vody dostali, nebolo ich možné odtiaľ dostať von,“ spomína si Kvetka, pre ktorú to bol naozaj zvláštny pohľad. Vidieť ich, ako vnímajú veľkým to, čo pre nás je malé. Vtedy, keď človek stojí tvárou v tvár realite, neodsudzuje, ak má teda srdce, nedokáže odsúdiť, naopak, súciti, pozerá sa a dúfa, že možno táto generácia alebo tá, čo príde po nej, niečo zmení.

Rovnaké sny

Či už sme sa narodili s tmavou farbou pokožky alebo nie, sny mávame rovnaké. Aj tie dievčatá z osady sa túžili zaľúbiť, chceli mať jedného dňa rodinu a deti, chceli prežiť život, čo by nie ako-tak ušiel, ale čo by sa oplatil žiť.

Nesmierne smutné, hoci pre ne nie, bolo, keď sa rozrozprávali o dni, počas ktorého rodičia dostávali od štátu podpory. Kvetka sa pýtala, čo vtedy robia, či je to pre nich iný deň a ony, celé naradostené, odpovedali:

„Vtedy je to fajné, počúvame hudbu, lúskame slnečnicové semiačka a do rána sme hore a rozprávame sa.“

Nie sú hlúpe

Dievčatá pochádzajúce z osady nie sú hlúpe, naopak, Kvetka, ale aj iní, čo niekedy pracovali s rómskou mládežou, sa zhodujú v tom, že sú to deti múdre, ak sa im dostane pozornosť, predčia aj tie biele, majú vynikajúcu pamäť a naspamäť vedia to či ono odcitovať.

Kvetka sa z Michaloviec už odsťahovala, ale kedykoľvek tam zavíta na návštevu, a ak náhodou na ulici natrafí na daktoré dievča, ihneď ju spozná a pozdraví, už z diaľky sa usmieva. A ona sa teší, a stále dúfa, že jedného dňa budú žiť oveľa lepšie a dôstojnejšie.

„Pamätám si ešte na jeden zážitok, to som sa bola pozrieť v škole, kde sa tieto deti z osady učili. Všimla som si tam jedného chlapčeka, kľakla som si k nemu, a pýtala sa, čo mu je, ako sa má, ako sa volá. Nič nepovedal, len sa smutne pozeral. Učiteľka mi vysvetlila, že on ešte len nastúpil, že je prváčik a je to veľmi ťažké, lebo on, ako aj mnohí iní, vôbec nevie rozprávať.“

Čo k tomu dodať? Snáď len toľko, že namiesto odsúdenia by bol lepší súcit, namiesto poznámok, čo štípu, radšej slová, čo zahrejú.