ROZHOVOR Korepetítorka Milada Synková porozprávala, prečo ju rodičia poslali ako malú na dva mesiace preč a ako jeden plač zmenil celý jej život

Znie to až neuveriteľne, ale začala ako tridsaťročná, v roku 1963 a pokračuje až doteraz, s nadšením, so silou aj múdrosťou a aj s vďakou, že vo svojom povolaní sa cíti byť potrebnou.

Čo to však znamená, keď je niekto korepetítor a čo všetko to obnáša?

Korepetítor

„Korepetítor je klavirista, ktorý opakuje so sólistami ich partie. Je to človek v úzadí, nie je ho vidno, ale zodpovedá za naštudovanie celého diela. Musí ovládať všetky party, na každej skúške je jeho prítomnosť nevyhnutná. Musí byť vzdelaný v hudobných veciach, musí mať vynikajúci sluch a aj pamäť, napríklad pamäť na tempá, musí byť výborný klavirista.

Potrebuje veľkú trpezlivosť, nakoľko každý sólista má inú metódu, ako študovať, každý študuje usilovne, ale po svojom, takže musí ku každému vyhľadať prístup, aby práca prebiehala v pokoji,“ vysvetlila Milada Synková, ktorá má navyše i výhodu, pretože ovláda niekoľko jazykov, a keďže sa teraz opery neprekladajú, ale sa ponechávajú v originálnej reči, pomáha, nech sú výslovnosť a frázovanie správne, bez najmenšej chyby. Aktívne ovláda angličtinu, taliančinu, ruštinu, čiastočne číta aj v španielčine, dokáže sa dorozumieť i nemčinou a francúzštinou. Teraz otvárate ústa, však? Veď už len spísať všetky jazyky, v ktorých je zbehlá, si vyžaduje sústredenosť a človek musí mať len obdiv, lebo to zaiste otvára dvere do sveta.

Hudba

Keď sme si čo-to povedali o korepetítoroch, poďme si spolu s pani Synkovou zaspomínať, ako sa vôbec ocitla tak blízko hudby.

„Ja som začala chodiť na klavír ako 6-ročná. Môj otec nám kedysi prehrával z platní, raz mi pustil Dvořákove skladby a ja som sa rozplakala. To bol impulz, že asi mám vzťah k hudbe. Odmalička som spievala v zboroch, mali sme tam učiteľov, ktorí boli nadšení amatéri hudby a oni nám napísali detské opery. Tieto opery boli dve, a keďže som bola vysoká, vybrali ma do úlohy princa, a to boli moje prvé skúsenosti s opernou praxou.“

Prvý raz

A niekde tam sa prvý raz zrodila myšlienka, že by mohla byť korepetítorkou, hoci ona sama ešte netušila, čo to je a ani neplánovala zasvätiť tomu život, a predsa sú veci, ktoré sú nám možno určené.

„Keď som študovala na fakulte, všimla si pedagogička hlasovej výchovy, že dobre doprevádzam spevákov, ona prvá vyslovila myšlienku, že by som mohla byť korepetítorkou. Potom zhodou náhod som stretávala viacerých z divadla, ktorí mi prezradili, že je voľné miesto korepetítora, šla som na konkurz a do opery som nastúpila 1. mája 1963,“ priblížila svoje začiatky, pričom aj objasnila, prečo nemôže byť ani len pomyslenie na nejaký stereotyp.

„V ďalších rokoch som mala rôznorodé činnosti. 23 rokov som spievala v slovenskom filharmonickom zbore, 35 rokov som učila na vysokej škole múzických umení a vyše tridsať rokov spievam a korepetítujem v speváckom zbore Mesta Bratislavy. Stretávam stále nových a nových ľudí, začínala som, keď som mala 30 rokov. Umelci, ktorých som doprevádzala, boli starší, nikoho som nepoznala. Moje vzťahy sa prehĺbili, učila som sa od nich a teraz mám okolo seba mladších a mladších s rôznymi názormi, s rôznymi pohľadmi na život. Ja stereotyp vôbec necítim. Robíme teraz aj veľa moderných opier, takže príprava je zasa iná. Vždy sa nájde niečo, čo ma privedie na iné myšlienky.“

Cestovanie

Počas rozhovoru som bola šokovaná dva razy. Prvý, ten som už spomenula, keď vymenovala jazyky, ktorými sa dohovorí, no a druhý súvisel zasa s vášňou k cestovaniu. Predstavte si, že Milada Synková absolvovala 192 zájazdov, a do cudziny sa nebála ísť ešte ako mladá, veľmi mladá, hoci je pravdou, že vlastne ani na výber nemala, rodičia totiž urobili jedno rozhodnutie, ktoré vníma i ona sama ako múdre.

„Moji rodičia boli veľmi pokrokoví, ako 14-ročnú ma poslali samu do Anglicka. Bola som tam dva mesiace v rodine, kde sa hovorilo po anglicky, a keď som sa potom vrátila, aj mama, ktorá vedela výborne po anglicky, bola prekvapená, ako mi to ide,” umožnila nám nahliadnuť do svojej minulosti a dodala, že každý ďalší zájazd bol niečím výnimočný, čím sa jej navždy zapísal do srdca.

„Najviac som bola v Nemecku, v Španielsku, v Taliansku, v Kórei, niekoľkokrát som bola v Nórsku, aj dva razy v Austrálii.“

Keď som tak vnímala zážitky, o ktoré sa podelila, nadobudla som istotu, že ešte veľa dobrého skúsi a veľa pochodí, lebo viete, ako to je, ona patrí do divadla a divadlo je s ňou späté. A nielen ono, ale aj krajiny, príbehy, ľudia a opery.