Istý muž, veľmi bohatý, sa dosť dlho pohrával s rovnakou myšlienkou. Lákalo ho stať sa kresťanom, tak veľmi rád by sa bol dozvedel, či je Boh skutočne taký, ako sa o Ňom vraví, alebo je to len výmysel, len zveličenie.
Túžba ho kvárila ráno aj večer, aj sa s ňou viacerým zdôveril, ale prevyšoval ju strach väčší než obor, a práve ten mu bránil skúsiť to, práve on ho držal v zajatí.
Stratiť
„Ja by som toho Boha chcel, naozaj by som chcel,“ povedal už asi stý raz bohatý muž, „ale bojím sa, že budem kvôli Nemu musieť veľa stratiť.“
Väčšinou nechávali všetci jeho poznámku prehrmieť len tak, neboli síce nedoslýchaví, ale čo mu na to povedať, presviedčať sa ho nikto nepodujal. Iba jeden človek, kresťan dlhé roky, ktorý miloval Bibliu a Najvyššieho si ctil zo všetkých najviac, on sa odvážil s ním viesť na túto tému debaty.
Sľub
Kresťan mu sľúbil, že ak teda bude musieť pre Boha niečo stratiť, on sám, áno, on sám mu to nahradí, a to dokonca niekoľkonásobne.
„A dáš mi to písomne?“ dožadoval sa boháč, na čo druhý muž prikývol. A tak sa zrodil veľmi čudný sľub, zvláštna zmluva a bohatý človek pristúpil na kresťanstvo, pričom do toho vložil celé srdce.
Na smrteľnej posteli
Uplynuli roky, bohatý muž zostarol, už mu smrť dýchala na ramená, už ho skoro brala, ale na jedno predsa len nazbieral silu. Kým ležal na smrteľnej posteli a veľmi zreteľne si uvedomoval, že čoskoro zomrie, popýtal si onú zmluvu, čo uzatvoril s kresťanom, vzal ju do rúk so slzami v očiach, a hoci mal ruky zošuverené a trasľavé, roztrhol papier na franforce.
Usmial sa na kresťanského priateľa, ktorý sa mu stal blízkym a posledné slová, čo vyriekol, boli výrečnejšie, než keby vypovedal tisíc viet.
„Nič som pre Boha nestratil, iba získal.“
To, čo nám nie je dané
Tak je to vždy, naozaj vždy. Možno máme obavy priblížiť sa k Bohu, lebo nechceme stratiť povesť či priateľov, čas či hrdosť. Nech však držíme strach z akejkoľvek straty, s Bohom nič také nehrozí, lebo v Jeho prítomnosti sa získava nádej, múdrosť, život, áno, celý život sa obnovuje. A ak na ceste za Ním čosi postrácame, potom sú to zbytočnosti, bolesti, čo nás ťažia, sny, ktoré nám nie sú dané snívať, bremená, čo sú nám nie dané nosiť a ľudia, ktorí musia ísť na inú stranu, opačnú než je tá naša. Tak čo by sme mali ľutovať, za čím žialiť?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies