V Kanade idú vpred, tvrdé drogy sú odteraz dekriminalizované. Čo na to hovoria ľudia, ktorým zomreli blízki na predávkovanie?

Áno, odteraz už osoba, u ktorej sa nájde 2,5 gramov tvrdých drog, ako sú napríklad heroín, kokaín či metanfetamín, nebude riešená políciou, dokonca sa jej drogy ani len nezabavia, ale sa naďalej ponechajú v osobnom vlastníctve. Namiesto toho, aby sa posielalo do väzenia, príslušníci polície sa zaviazali, že radšej budú informovať o programoch, čo by pomohli zbaviť sa závislosti a uchránili pred ešte väčšími problémami. Samozrejme, že žiadna úľava neprichádza do úvahy, pokiaľ ide o dílerov, tí aj naďalej dostanú zaslúžený trest, ak sa preukáže vina.

Prečo

Prečo sa v Kanade odhodlali na čosi také? Dôvod je priam srdcervúci, odborníci totiž zdvíhajú prst a kričia, že situácia ešte nikdy nebola taká vážna, závislých je čoraz viac a čo je ešte horšie a možno aj šokujúcejšie, pribúda úmrtí. Vraj každý deň zomrie v provincii Britská Kolumbia približne šesť ľudí práve kvôli závislosti na tvrdých drogách. Zomierajú, pretože doteraz sa obávali zatknutia, obávali sa odsúdenia. Obávali sa, že sa im nedostane pochopenie, a tak závislosť tajili, ani len niektorí ich najbližší netušili, čím všetkým si prechádzajú. Zomierali zdevastovaní, zmenení drogami a osamelí.

Pozostalí

Kathryn Botchford bola manželkou, a ešte stále je aj matkou. Jej muž zomrel v roku 2019, a keď sa dozvedela, že príčinou úmrtia sú drogy, nemohla tomu uveriť. Ani by jej len nenapadlo, že je závislý, ani jediný raz ho nepodozrievala.

„Nie, to musí byť omyl,“ povedala, len čo sa dozvedela celú pravdu. „Máme tri malé deti, môj manžel nebral žiadne drogy. Neraz mi povedal, že pozná riziká, verila som mu.“

Pravdou však zostalo, aj napriek zmätku a zdrvujúcej bolesti, že závislý skutočne bol a že umieral opustený. Potom sa dostavilo zistenie, ktoré ju ešte viac ťahalo na dno, že to, ako ona sama rozprávala o závislých, ako sa neraz vyjadrovala na túto tému, všetko vytváralo u manžela pocit hanby. Nevedome ho zahanbovala, nepriamo mu hovorila, že k svomu tajomstvu sa nesmie priznať, lebo aj tak sa dočká len odmietnutia.

Táto žena nie je, prirodzene, jediná, ktorá oplakáva smrť milovaného, veľa sĺz vyronila aj Isabelle Fortier, členka skupiny matiek, ktorým závislosť pochovala deti. Jej dcéra dodýchala v roku 2019 a Isabelle sa snaží dať nádej aspoň iným. Myslí si, že dekriminalizácia je dobrý krok, hoci upozorňuje, že by mali nasledovať ďalšie a ďalšie.

„Nevyrieši to síce krízu, ktorú tu máme, ale určite pomôže,“ povedala.

Lekár

Slovami nešetril ani Scott MacDonald, doktor pracujúci na klinike vo Vancouveri, ktorý ako prvý poskytoval pacientom v Južnej Amerike heroín na lekárske účely.

„Vďaka novým pravidlám sa týmto ľuďom bude ľahšie žiť. Polícia neskonfiškuje ich drogy a oni nebudú pod tlakom, ochotnejšie vyhľadajú lekársku či inú pomoc, ktorú tak často potrebujú.“

Vyzerá to teda, že vybrať si dekriminalizáciu je viac, než by sme si mysleli, znamená to niečo celkom iné, než čo by sme predpokladali. Nie je to o odobrení či nebodaj o podporovaní, naopak, bojovať sa môže iba tak, ak sa závislí budú cítiť natoľko slobodní a spoločnosťou akceptovaní, že priznajú slabosť.

Aj inde

Kanada nie je prvá, čo takto zareagovala, už dávno si prístup zvolili aj v Portugalsku. Keďže drogový trh sa rozmáhal a rozmáhal a vláda bola nútená zakročiť, skúšali najskôr iný, tvrdší spôsob. Prísna reštrikcia nezmohla nič, predávkovania bývali na dennom poriadku, nehovoriac o tom, že AIDS sa šíril nebezpečne rýchlo. Až dekriminalizácia vyčistila ovzdušie, atmosféra sa uvoľnila a počet závislých sa znížil.

Niet divu, že Portugalci sa stali inšpiráciou, príklad nasledovalo aj Nórsko, v ktorom odznela dosť zásadná myšlienka, hodná zapamätania. K závislým ľuďom by sa nemalo pristupovať ako ku kriminálnikom, ale ako k chorým, pretože chorí aj sú. A presne o tom je aj dekriminalizácia.