ROZHOVOR Materstvom sa život nekončí. Kristína Ježovičová sa podelila o to, čo vzniklo počas jej materskej a je to niečo úžasné!

A tam kdesi, možno celkom v úzadí, tichý hlások šepká, že byť matkou znamená súčasne aj vzdať sa samej seba. Koniec zábavy. Koniec vlastného pohodlia.

Koniec plnenia si vlastných snov. Avšak toto, rovnako ako aj iné obdobia v živote, sú možno koncom istej kapitoly, ale Kristína Ježovičová sa s nami podelila o to, čo pekné sa môže prihodiť, lebo jej sa čosi pekné, veľmi pekné prihodilo.

Práca

Kristína Ježovičová pracovala už počas vysokej školy, neustály batoh povinností nosila na chrbte aj preto, lebo ovládala vynikajúco nemčinu, a keďže ju jedna firma potrebovala či už na preklady zmlúv alebo iné záležitosti, tak bolo k čomu prispievať.

No ale potom spoznala svojho terajšieho manžela, štátnice už skoro klopali na dvere, keď zistila, že...

„Na konci vysokej školy som otehotnela, pred štátnicami, narodilo sa jedno dieťa, potom druhé. Keď už som bola niekoľko rokov doma, strašne veľa kníh som čítala, najmä pri kojení. Často som chodila do knižnice, to bol môj jediný relax. Nechodila som na kávičky s priateľkami, keď bol muž s deťmi, ja som šla do knižnice, hľadala som si knihy. Páčilo sa mi, že mám čas pre seba, že som zmenila prostredie,“ rozpamätáva sa Kristína na počiatočné kroky k naplneniu alebo k poslaniu, nazvite to, ako len chcete.

Pre seba

S knižnicou sa to začalo, ale ňou sa to neskončilo, nastal boj samej so sebou, čo dokáže, čoho je schopná a či vôbec sa jej podarí uskutočniť myšlienku, ktorá jej ležala na srdci.

„Prišiel impulz, že chcem niečo urobiť aj pre seba. S čítaním prišla chuť napísať niečo svoje. Bol to experiment, že či niečo dokážem, či napíšem niečo celistvé. Či budem mať disciplínu.“

Niežeby to nikdy predtým neskúšala, počas puberty tvorila, ale väčšinou sa celé dielo zmestilo na jednu stranu, akosi nič nedotiahla do poslednej bodky a zrazu, po rokoch, navyše počas materstva, konečne vnútorne dozrela, pridávala slovo k slovu, čiarku k čiarke.

Podvodníčka

Jej prvý literárny počin sa volal Podvodníčka, bola to taká romantická komédia, občas šteklivá, občas trochu dramatická, s humorom, o ktorom my, jej verní čitatelia, už dnes vieme, že je pre ňu typický. Ako sama priznáva, s Podvodníčkou sa objavila dosiaľ neznáma vášeň, písala v noci, písala, kedy len mohla.

„Úplnema to zmenilo, cítila som sa tak, že môžem byť kýmkoľvek. Vďaka písaniu som prežívala druhé životy. Aj keď som bola dlho do noci hore, aby som mohla písať, vnímala som spokojnosť. Psychicky som bola oddýchnutá, stačil mi pocit, že som niečo vytvorila, že mojimi prstami niečo vzniklo, niečo, čo má hlavu a pätu. Niečo, čo tu po mne ostane.“

Najväčší zisk

Kristína sa rovnako ako my všetci napočúvala veľa o tom, že v živote máme málo času, že sa nič nestíha, celkom nič. Je zaujímavé, že svoju veľkú lásku prebudila vtedy, keď veľa žien zápasí s nedostatkom spánku, energie, všetkého, lebo rozdávajú najmä deťom. Podľa jej slov je dôležité, aby žena čosi prenechala aj na manželových pleciach, ak je on ochotný pomôcť.

„Je dôležité nenechať všetko len na seba, lebo veľa žien si myslí, že upracú najlepšie, uvaria najlepšie. Človek si musí urovnať tie priority. Keď má žena niečo, čo rada robí, vždy si na to nájde čas. Každá by si mala nájsť to svoje, nejde o to, či nám to niečo prinesie finančne, ale o naplnenie. Práve to je ten najväčší zisk,“ radí Kristína a pridáva i názor, že nezáleží na tom, čo rady ženy robia. Ak je to háčkovanie, nech háčkujú, ak je to behanie, nech bežia. Pre ňu to bolo a aj je písanie.

Do rodiny

Knižná zanietenosť sa preniesla i do rodiny, že je Kristína spisovateľkou, má vplyv aj na staršiu dcéru, ktorá s ňou číta, vymieňajú si čitateľské dojmy, dcéra vďaka tomu dozrieva a má odlišné hodnoty. Je radosť sledovať, ako si matka a dcéra nachádzajú spoločnú reč i vďaka slovám, a nie hocijakým, ale tým, ktoré sú vytvorené autormi. Zapasované do príbehov. Veru, materstvom sa život nekončí.