Prečítajte si pozorne týchto 9 varovných signálov. Zakričme tomuto syndrómu jasné nie!

Možno nemáme odpovede na všetky otázky, ale aspoň sa pokúsime zhrnúť niekoľko varovných signálov, ktoré nám napomôžu orientovať sa a v prípade potreby odhaliť problém. Nezabúdajme, že žijeme iba raz a spamätávať sa po vyhorení nie je nemožné, ale ak sa tomu dá vyhnúť, je to ešte lepšie.

Či syndróm vyhorenia niekoho zasiahol, sa spozná všelijako, ale treba byť pozorný, sám k sebe úprimný a pripravený nevzdať sa.

Keď sa povolanie premení na nevyhnutnosť

Akonáhle sa činnosť, nech je už akákoľvek, prestane vykonávať s vášňou a na jej miesto sa drzo votrie nutnosť, potom je najvyšší čas zbystriť pozornosť.

Iste, každý občas prežije deň či dva, keď sa mu náplň práce robí o niečo menej zanietene, avšak ak sa opakovane do nej jedinec púšťa priam strojovo (alebo mechanicky), ani trochu to nepripomína dôvod na úsmev.

Zmenšená alebo úplne stratená schopnosť zastaviť sa

alebo nájsť o čosi pomalší rytmus

Pokiaľ by sme sa radi vyhli syndrómu vyhorenia, mali by sme byť prezieraví v oblasti rovnováhy. Príbeh, čo si píšeme počas pobytu na zemi, má pozostávať z každého trošku, teda sa aj pracuje, aj odpočíva, aj nadobúda duchovné osvieženie. Keď sa rovnosť naruší, je beztak krehké vnútro náchylné k poraneniam a sme na najlepšej ceste k nešťastiu.

Nie samota

Zdá sa, že sme sa ako ľudia (a toto nie je odsúdenie), ocitli v nejakom nezastaviteľnom kruhu, v ktorom bažíme po uznaní niekoho iného. Pravda, najlepšie by bolo, a najviac by sme ocenili, ak by obdiv smeroval od viacerých, ale uspokojíme sa i s jedným, jeho pohľad nám dodá silu a pominuteľnú nádej.

Snažíme sa dokázať sebe i zvyšku spoločnosti, že sme, takpovediac, nad vecou a zvládneme i nezvládnuteľné, a tak sa čoraz hlbšie prepadávame do sebaklamu, že si vystačíme sami a trebárs sa aj umoríme od svitu do mrku, len nech je výkon vyšší.

Asi nie je potrebné vravieť to, avšak predsa len si dovolíme zdôrazniť, že prístup je nielen nesprávny, ale aj zdraviu škodlivý a ochudobňujúci.

Cudzie bremená

Oveľa rýchlejšie by mohli do vyhorenia spadnúť jedinci s povolaniami, v ktorých sa odstraňujú cudzie bremená. Máme na mysli lekárov, psychológov či ďalších, ktorí nesú zodpovednosť za emocionálne alebo iné uzdravenie. Starostlivosť je síce ušľachtilá, ale mala by mať mieru únosnosti, ktorá ak sa nebodaj prekročí, nevzíde nič dobré, naopak, opäť raz sa len dostane bližšie k nebezpečnému a nepríjemnému syndrómu.

Ach, tie maličkosti

Nemusíme robiť všetko, nemusíme riešiť každú maličkosť. Ak je to čo i len trochu možné, mali by sme nechávať detaily aj na iných, lebo ak sa snažíme uspieť všade, nielenže škodíme sebe, ale bránime druhým prejaviť svoje jedinečné talenty.

Pravé a ľavé očakávania

Kedysi ktosi múdry poznamenal, že by človek mal lietať len tak vysoko, aby nezabudol, odkiaľ vzlietol a nenamýšľal si, že sa môže dotýkať hviezd.

Platí to i v povolaní, pretože čím vyššie a nesplniteľnejšie ciele, tým väčšia nespokojnosť, smútenie, hnev a neprimeraná sebakritika.

Ak by jestvoval zaručene najbližší spojovateľ medzi syndrómom vyhorenia a človekom, potom by to iste bol nepriateľ nereálne očakávanie.

Plánujme, ale nezabúdajme, že i tak nie všetko vždy vychádza. Snívajme, ale nezabúdajme, že najkrajším snom môže byť niekedy i realita s plnou náručou prekvapení.

Veličizný stereotyp

Stereotypu sa nedá vyhnúť, či chceme a či nie, patrí do dňov, týždňov a rokov. Vie byť i prospešný, ale len čo začne trvať pridlho, mení sa z milého suseda na zloprajného väzniteľa. Okráda o tvorivosť, ničí motivácie, celkom zabíja všednú aj nevšednú radosť.

Človek je však mocnejší než on, i keď si to neraz nepamätá a tvári sa, ako keby mu velil a mal ho doživotne v moci. Stačí sa naučiť, ako rutinu využiť na pozitívne, ako jej dodať sladkú príchuť. Sme ľudia, nie roboticky naprogramované bytosti bez vôle a emócií..

Nezdravé telo

Každému je jasné, že ponocovanie, nesprávne návyky v stravovaní a nepočúvanie svojho tela, sú zdrvujúce pre všetky strany nášho žitia. Keď sme vyčerpaní, neuvážene sa rozhodujeme, neadekvátne reagujeme, nedosahujeme najlepšie výkony a, áno, časom celkom iste i zhoríme.

Stále odmietanie

Ak ktosi opakovane odmieta nami ponúkané či vyrábané služby, máme sklon citovo sa schladiť. Staviame si múry, hľadáme vinníka v sebe, vidíme negatívne a nenasadzujeme si pravdou presiaknuté okuliare. Práca je, žiaľ, i o zžití sa s odmietaním, o stavaní mostov a kráčaní tak, aby sme robili tak dobre, ako vieme a ostatné nechávali za sebou ako minulú zimu.

Prejavy

Stáva sa, i keď je to viac ako smutné, že i napriek zdvihnutému prstu, sa nedobrovoľne posadíme na stoličku vyhorenia. V takom prípade nie je správne čokoľvek znevažovať, pretože syndróm má kľúč od niekoľkých chorôb, ako sú, napríklad, cukrovka, srdcové choroby či depresie.

Náš nepriateľ sa neprejavuje len na úrovni emocionálnej, hoci i s ňou si poradí, ale má čo povedať i organizmu. Spôsobuje nespavosť, nechutenstvo do jedla, bolesti hlavy či žalúdka.

Trpiaci sa izoluje, nevyhľadáva ľudské teplo a nie je hotový obuť sa do topánok dobrodružstva. Priveľmi a pričasto fantazíruje, pričom jeho predstavy sú viac-menej spojené s prácou.

Túži odísť a vytvára si dojmy, aké to asi bude. Chce niekam ujsť, a tak zatvára oči a uniká do diaľav, do neznámych vôd, do ktorých sa ale jakživ neodváži namočiť si čo i len malíček.

Telo je z nočných bdení otupené, nálada podráždená, a ak by mal aj ktosi z rodiny či priateľov záujem vyhľadať ho, jeho nedostatok spoločenského správania rýchlo odradí.

Znižuje sa i obrana imunitného systému, vďaka čomu napochoduje vojsko vírusov, neraz je prechladnutý alebo sa točí okolo chrípky.

Ak ste sa nebodaj v tomto našli a máte podozrenie, že trpíte syndrómom vyhorenia, neváhajte vyhľadať odborníka, nie je to hanba!

Zakričme syndrómu hlasné a jasné nie a začnime žiť tak, aby sa on vyhýbal nám.