Šikana, o ktorej sa nehovorí. Toto sú svedectvá ľudí, ktorých šikanovali učitelia a jeden z nich sa dokonca v dospelosti prišiel s učiteľkou vysporiadať!

Potom prekročí prah domu, zronené a pričasto sa vypytuje, či skutočne musí aj zajtra ísť späť do triedy, či nemôže radšej jeden deň vynechať. Alebo možno aj dva.

Ako starostlivá matka či starostlivý otec si domyslíte, že čosi nie je v poriadku, lebo k pravidelnému chodeniu do školy sa síce pridáva aj lenivosť, veď aj vy ste si tým prešli, avšak toto je iné. Závažnejšie. Skúmate a hľadáte, asi ho šikanuje spolužiak. Ale čo ak to nie je nijaký žiak, čo ak za bolesťami brucha a neustálym napätím dieťaťa je niekto, kto by ho mal, naopak, chrániť?

Učiteľ

Radi by sme zdôraznili, že jestvujú vynikajúci a čestní učitelia, ktorým iste prináleží tak vďaka, ako aj iné a určite netreba hádzať každého do jedného vreca. No nájdu sa, žiaľ, aj takí učitelia, ktorí sa správajú nanajvýš nevhodne, a nielenže znepríjemňujú dieťaťu školské obdobie, ktoré by malo byť také pekné, ako sa len dá, ale svojimi neuváženými a urážlivými poznámkami postupne rúcajú sebavedomie.

Šikanou sa vo všeobecnosti označuje také správanie, ktoré je

Cielené, teda nie je možné vyhovárať sa, že to nebolo tak myslené,

Motivuje ho snaha niekomu ublížiť, najčastejšie formou slov,

Z čoho vyplýva, že ponižovanie a zastrašovanie sú opakujúcou sa súčasťou slovníka toho, kto šikanuje.

Príbehy

Aby sme si popísali, ako môže prebiehať šikanovanie zo strany pedagóga, ponúkame zopár reálnych príbehov. Tí, ktorí sa podujali s nami podeliť o nepekné zážitky, sú dnes už dospelí ľudia, zodpovední za seba aj svoju rodinu, pracovití a spravodliví. Zhodli sa však na tom, že vyrovnať sa s tým, čo o sebe počúvali, nebolo ľahké, občas sa to zdalo aj neznesiteľné.

„Keď som bola malá, často som bývala chorá. Vlastne aj teraz som často chorá, mám veľmi slabú imunitu. Moja triedna učiteľka sa mi však za moje zdravotné problémy opakovane vysmievala. Pýtala sa ma, aké kvety mi má priniesť na hrob a raz mi po inom spolužiakovi odkázala, či má kupovať veniec na pohreb,“ povedala teraz už dospelá matka troch detí.

„Moja učiteľka mi zvykla hovoriť, že na nič nemám. Že nevyštudujem, že ma čaká iba ak kariéra košikárky. Navyše sa vyjadrovala v tom zmysle, že som natoľko neschopná, že by som nemala mať ani vlastnú rodinu a nikdy sa nemám vydať, lebo to nezvládnem,“ zaspomínala si Michaela.

„Moja učiteľka ma ponižovala, že som negramotný a sprostý. Vtĺkala mi do hlavy, že ani na to, aby som vychodil základnú školu, nemám dosť inteligencie. V dospelosti, keď som si našiel prácu a stal sa zo mňa úspešný človek, som sa na školu vrátil. Postavil som sa jej tvárou v tvár a vykričal všetko. Očervenela a sklonila hlavu, nebola schopná pozerať sa mi do očí.“

„Učiteľka, ktorá ma šikanovala, svoje slová omieľala tak často, až to potom opakovali aj spolužiaci. Že smrdím, nemám sa ničoho dotýkať. Mám vši a podobné.“

„Vysmieval sa mi jeden učiteľ, pred všetkými hovoril, aká som škaredá. S posmechom a iróniou v hlase hovorieval, že zo mňa asi bude kráľovná krásy.“

„Matematika mi veľmi nešla, hoci som sa snažila. Učiteľka, ktorá ju vyučovala, si však dala záležať na tom, aby o tom vedeli všetci ostatní. Napríklad sme stáli so žiakmi na chodbe, ona aj s kolegyňou niekam prechádzali, a len čo ma zbadala, ponižovala ma, že no tak, vyrátaj, koľko je tri plus tri. Svojimi urážkami naočkovala aj spolužiakov, a to až do takej miery, že sa so mnou celá trieda nerozprávala. Preberala ma aj na rodičovskom, počuli to aj iní rodičia a tí svojim deťom zakázali sa so mnou kamarátiť. Nikdy nezabudnem na to, ako za mnou prišiel spolužiak a on jediný povedal, že napriek všetkému ma vždy bude mať rád.“

„S priateľom sme chodili na rovnakú základnú školu. On má na ňu také zlé spomienky, že nie je schopný o tom ani rozprávať. Doteraz sa zo šikanovania nespamätal.“

Nepodceňovať

Nie je asi potrebné čokoľvek dodávať, jedno, čo si môžeme odniesť všetci bez výnimky, je akési poučenie, že nič sa nemá podceňovať. Pravdaže, niekedy je aj rodič prehnane úzkostlivý, avšak ak dieťa trpí, neostávajme ticho. Lebo sú rany, ktoré krvácajú roky a zatiaľ nebol objavený liek, aby ich vyliečil zo sekundy na sekundu.