„Môj vek má jedinú výhodu - že už nemôžem otehotnieť!“ Prezradila pre Netky Oľga Feldeková na oslave jubilea a krste novej knihy.

Čitateľa novej knihy Možno si zatancujeme na druhom svete čaká prechádzka Oľginou rodnou Oravou, ale aj spomínanie na silné spoločenské momenty našej histórie. Autorka nás sprevádza rôznymi príbehmi s humorom jej vlastným a dušou malého dievčatka. Práve taká je aj na obálke knihy, na nádhernom portréte, ktorý namaľovala práve Mária Medvecká.

„Vek, ktorého som sa dožila, nie je nič, čím by som sa mohla chváliť. Aj by som to rada zatajila a aj sa urobila mladšou, keby nebolo toľko mojich detí a priateľov. A zlomyseľníci mi to stále pripomínajú. Má to jednu jedinú výhodu, že už nemôžem otehotnieť,“ s úsmevom pre Netky prezradila Oľga Feldeková.  

Zbierka próz Oľgy Feldekovej je výberom textov, ktoré publikovala v minulosti, či už knižne, alebo v časopisoch, a dnešnému čitateľovi nie sú známe. Okrem textov inšpirovaných detstvom na Orave tu čitateľ nájde spomienku na august 1968, na osemdesiate roky, ale aj na menej známe „pražské obdobie“ v deväťdesiatych rokoch. Hoci je autorka populárna televízna humoristka, humor jej textov je plný nostalgie. A hoci detstvo a časť dospelého života prežila v komunizme, zachovala si až detsky slobodný pohľad na svet. Oľga Feldeková čerpá inšpiráciu na rodnej Orave, podobne ako ju celý život čerpala maliarka Mária Medvecká. Spojenie jej textov s Medveckej kresbami je prekvapujúco prirodzené.

„My sme taká veľká rodina. Mám päť detí, jedného syna a štyri dcéry. Tí majú partnerov a spolu majú jedenásť detí. Čiže mám päť detí a jedenásť vnúčat.  S mojim manželom sme si navzájom fanúšikovia, čítame si navzájom svoje texty. On je taký plodný autor, že sa to nedá všetko prečítať,“ konštatovala Oľga Feldeková.   

V kníhkupectve Panta Rhei Aupark sa stretli okrem rodiny Feldekovcov aj generálny riaditeľ vydavateľstva IKAR, Marek Néma, členka predstavenstva vydavateľstva IKAR, Gabriela Belopotocká a rodinný priateľ Feldekovcov Mudr. Peter Belan, ktorý knihu uviedol do života. Krst knihy svojím spevom sprevádzala Katarína Šimurka Feldeková. 

Texty do knihy zostavila dcéra Oľgy Feldekovej, ktorá to urobila s veľkou radosťou.

„Zostavovanie bolo jednoduché, musela som tie texty poznať a znovu ich prečítať po mnohých rokoch. A rozhodnúť sa, čo by do tej novej knihy patrilo. A to tak, aby s tým mama súhlasila. A to bolo tiež jednoduché, lebo ona súhlasí vždy so všetkým,“ povedala pre Netky dcéra Oľgy Feldekovej Anna Lara.

Oľga Feldeková sa nemôže sťažovať na nedostatok slávy. Od chvíle, ako sa stala múzou a manželkou Ľubomíra Feldeka, poznajú ju dôverne všetci čitatelia jeho diela. A nielen jeho – postava Oľgy sa mihne v nejednej knihe Rudolfa Slobodu, nechýba ani medzi zobrazenými účastníkmi záhradnej slávnosti na obraze Albína Brunovského Lovely Day. A kto by ju nepoznal z obálky Modrej knihy rozprávok? Pred touto „múzoslávou“ však celé desaťročia ustupoval do skromného tieňa fakt, že manželka známeho spisovateľa je tiež spisovateľka, nezávislá tvorivá osobnosť. Narodila sa 28. marca 1943 v Martine, vyrastala na Hornej Orave, v Tvrdošíne. Po maturite v Trstenej (1960) pokračovala vo vysokoškolskom štúdiu, medzitým (1960 – 1961) pracovala ako robotníčka v Tesle Orava v Nižnej nad Oravou. Po ukončení štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (1967) pôsobila na voľnej nohe (medzitým porodila a vychovala päť detí). Externe pracovala ako redaktorka Nového slova mladých (1978 – 1982), z príspevkov talentovaných autorov zostavila dve antológie mladej slovenskej prózy (Na večeru budú štvorlístky, Doska na kolesách). Po zániku Nového slova mladých sa stala dramaturgičkou Slovenskej filmovej tvorby (1982 – 1990), od roku 1990 je opäť na voľnej nohe. Jej knižný debut Sťahovanie na mieste vyšiel vo vydavateľstve Smena v roku 1976, v tom istom vydavateľstve jej vyšla aj ďalšia poviedková kniha Dievča a šťastie (1979). Tretí cyklus poviedok Neodoslané listy bol pôvodne súčasťou knihy Svet je aj inde (Cyrano, 1999), všetky tri cykly kompletne vyšli pod názvom Poviedky (Ex temopore 2003), obohatené o poviedku Keď muži jubilujú. Krátke prózy a fejtóny vydala v dvoch knižkách: Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen (Columbus 2005) a Tajomstvo Sloveniek (2006). K sedemdesiatke svojho manžela pripravila výber z jeho poézie Sedemdesiat o láske (Ikar 2006), ktorý plnohodnotne sprevádzal jej prozaický text. Vo vydavateľstve IKAR jej vyšli aj zbierky kratších textov Kým som šťastný (2013) a Minútové romány (2018).