Čo majú spoločné Alexander Graham Bell a Ludwig van Beethoven? Prečítajte si srdcervúce príbehy inšpirujúcich mužov s posolstvom pre nás všetkých

Takže čo napísať o Ludwigovi van Beethovenovi? Že bol talentovaný, to nestačí. Že bol tak krásne zvláštny, ako len človek zaľúbený až po uši do umenia môže byť, aj to je akosi málo.

Nie dobré pomery

Kiežby sa mu pošťastilo narodiť sa do lepších pomerov, ale niekde to tak bolo spísané, že sa zrodil v roku 1770 vo veľmi skromnej izbietke. Jeho matka patrila do nízkej vrstvy, pracovala ako slúžka a viete, kto sa takto živil, nebol veľmi vážený v očiach ostatných. A jeho otec, ten by si zaslúžil, aby nebol ani spomenutý, nuž ale otca máme tiež všetci nejakého a Beethovenov pil až priveľmi, navyše sa správal prísne až tyransky.

Beethovenovo nadanie neušlo však oku otca, čo ako nebol múdry, ale toto jedno vedel. Pravdepodobne preto, lebo chuť možného zárobku rozpoznal na míle, a Ludwig by mohol zarábať vynikajúco, keby ho len on donútil cvičiť. A aj ho nútil, do svitania vyhrával, a ak nevyhrával, dostal po rukách. Tak sa pristupovalo k daru od Boha, že lekcie dostával Beethoven nezabudnuteľné, až tak, že ho fyzicky boleli.

Smutný

Dieťa by malo byť šťastné, keby sa to dalo, malo by to byť príkazom, aby sa deti usmievali a nemuseli sa trápiť, a už vôbec nie sa hanbiť za rodičov. Matku, tú zbožňoval, ale čo na tom, keď mu zomrela a on sa veľmi rýchlo naučil, ako prebrať zodpovednosť a stať sa hlavou rodiny. Večne opitý otec svoju úlohu nielenže nezvládol, ale ju ani nechcel zvládať, a tak sa v rodine poznávali slová ako bieda a obrovská hanba.

Úspech

Našťastie, Beethoven sa aj naďalej vzdelával v hudbe, čo viedlo k tomu, že smel hrávať po Európe, tlieskala mu Praha a aj Viedeň. Keby len neochorel, ach, keby neochorel. Vyzerá to tak, že ho zlapila meningitída, v dôsledku čoho sa niečo pokazilo. Ba nie, pokazilo nie je výstižné, bola to hotová pohroma, najmä pre muža hudobne geniálneho. V sluchu čosi prestalo fungovať, a síce neohluchol úplne, ale veľkú časť sluchu nadobro stratil. Vraj mu v ušiach nepríjemne šumelo a hučalo, ale nezdôveril sa ani živej duši. Bol plachý a dobre si uvedomoval, že hluchý umelec, to veru nejde veľmi dokopy. Naopak, hudobník musí počuť aj to, čo ostatní nepočujú, musí vedieť v skladbách rozoznať medzi tónmi aj spadnuté špendlíky, jednoducho všetko.

Tvoril však naďalej, a až o niekoľko rokov neskôr sa priznal, vybral si priateľov a tým vyzradil najtemnejšie tajomstvo.

Dal to tam

Samozrejme, že postupné ubúdanie sluchu, ako aj neustále finančné ťažkosti a jeho snaha držať sa od ľudí čo najďalej, aby nezistili, čím si prechádza, ho viedli k depresiám. Padal hlboko, takmer až do pekla, lebo v hre bola aj samovražda. Avšak nech vnútorne sa sužoval čímkoľvek, beztak citové búrky nechal vyhrmieť do hudby, do nej dával všetko. Či vášeň, či smútok, či strach.

Nešťastné lásky

Beethovenovi sa nedarilo ani v ľúbostných záležitostiach, vraj býval jednostaj zaľúbený, avšak vždy sa to končievalo nezdarom. Tak napríklad miloval istú Giuliettu, jej venoval aj Mesačnú sonátu, ale ona nemala srdce na správnom mieste, prevažovala u nej márnivosť a napokon sa vydala za iného muža.

Úbohému Ludwigovi spôsobila nemalé utrpenie, ešte viac pochopil, hoci bol si toho vedomý už oveľa skôr, že ženy ako ona si ho nevezmú, nemá predsa vrecká plné peňazí, a hoci z talentu na neho napršalo požehnane, palác si za to nekúpi. Giulietta sa zosobášila s grófom, ktorý jej dal, po čom jej srdce pišťalo, aspoň teda pokiaľ ide o materiálne blaho.

Potom nasledoval románik s Teréziou, ktorú odmalička poznal, priatelil sa s jej rodinou a bola mu drahá. Ona ho tiež ľúbila, a ešte ako, od dievčenských čias by mu venovala seba so všetkými cnosťami aj hriechmi, a tak sa zdalo, že konečne našiel, čo hľadal. Bol to vzťah postavený na silnejších pilieroch, nesebeckých a nie pominuteľných.

I tak však zasnúbenie bolo ukončené, vzájomné spojenie sa prerušilo, ale city nevyprchali. Vraví sa, že jeden druhého ľúbili až do posledného dychu, veru tak, srdcom sa nerozlúčili ani na jeden jediný deň.

Ohluchol

Tak sa stalo, že Beethoven celkom ohluchol. Držal sa statočne, bojoval zo všetkých síl, ale chorobe sa nevzoprel. So známymi aj menej známymi udržiaval len písomný kontakt, vyhýbal sa spoločnosti, a predsa aj v hluchote neprestával živiť lásku k hudbe. Veru tak, čokoľvek sa dialo, vždy tam bola hudba a práve z toho obdobia, keď jeho svet odrazu stíchol, pochádza aj jeho známa Óda na radosť. Nezastavila ho choroba, ani chudoba, ani lásky, čo netrvali dlho. Vždy hudba, vždy bola tam, pripravená a ochotná splynúť s ním.

Och, a ako ťažko zomieral, strašná choroba to bola, ale on aj tak povedal, že každé zlo prinesie aj niečo dobré. A čože bolo to dobré? No predsa jeho umenie, keď zomrel, spustila sa snehová búrka, hrozná a veľká.

Bell

Alexander Graham Bell bol bystrý, veľmi zvedavý a nanajvýš empatický.

Viedla ho k tomu nešťastná skutočnosť, a síce že jeho matka trpela poškodeným sluchom a on vďaka tomu hendikepovaných ľudí nesúdil, ale by im bol rád pomohol. Napokon, takýto problém v rodine prinášal iste nemalé starosti aj jemu samému, a keďže vídaval aj svojho otca, ako neúnavne pracuje pre dobro nepočujúcich aj tých, čo majú rečovú chybu, bolo rozhodnuté.

Smrť

Pôvodne pochádzal Bell zo Škótska, ale túžba po vzdelaní viedla jeho kroky priamo do Londýna. Kto mohol tušiť, že sa tam odohrá tragédia a dokonca dvojnásobná? Jeho dvaja bratia sa nakazili tuberkulózou, a keďže bolo obdobie, aké bolo a táto choroba ničila viacerých, obaja jej podľahli a zomreli. Nakoniec sa tuberkulóza posadila aj na samotného Bella, rodičia ho však z veľkého mesta odviedli a začal sa boj o záchranu života, ktorý, chvalabohu, dopadol dobre a on to prežil.

Chyba

Stalo sa, že počas štúdia na univerzite si vypočul prednášky jedného nemecky hovoriaceho fyzika, ale zle mu rozumel. Jasné, na počiatku si myslel, že ho pochopil správne, a bol by odprisahal, že fyzik povedal čosi prevratné. Že zvuk možno prenášať prostredníctvom káblov. A keďže bol o tom Bell presvedčený, začal sa tomu naozaj venovať a vznikol telefón. Až neskôr sa ukázalo, že mylne si vyložil učivo, avšak dobre aj tak! Nebyť tejto chyby, nikdy by sa nepustil do vynálezu, čo sa zapísal do histórie. A prečo tak veľmi usilovne pracoval na takejto možnosti?

Nuž práve kvôli svojej matke, ťažko počujúcej a tiež kvôli iným, čo nepočuli najlepšie, lebo by rád zlepšil vzájomnú medziľudskú komunikáciu. Na kolená ho nepoložila ani strata bratov, a keď sa mu prihodila ešte väčšia strašnosť, tiež na to zareagoval po svojom.

Košeľa

Narodil sa mu syn, avšak chlapček aj zomrel na zlyhanie pľúc. Bell svoje slzy vložil do vynálezu, vyrobil kovovú košeľu, ktorá si za cieľ kládla pomáhať pacientom so slabými pľúcami lepšie dýchať.

Obaja

Čo majú teda spoločné Bell a Beethoven?

Jeden nepočul,

Druhý videl utrpenie nepočujúcich.

Jeden skladal skladby,

Druhý konštruoval vynálezy.

Obaja boli pobozkaní nešťastím

A obaja sa nevzdali. Obaja dali do práce smútok aj žiaľ, z bolesti niečo vzniklo. U jedného sonáta, u druhého košeľa či telefón.