Všetko zlé je na niečo dobré. Prekvapí vás, koľko pozitív majú tieto dve veci!

Sú iste viaceré veci, ktoré by sa dali v téme rozobrať, popíšeme si však dve. Dve také, ktoré poznáme, s ktorými sa dôverne stýkame tak často, že to ani nerátame. A predsa to nie je len zlé. Veď uvidíte.

Hnev

Povedzme si úprimne, nie sme zo seba práve najšťastnejší, keď nás do objatia zoberie hnev, nie, oveľa radšej by sme prežívali niečo príjemnejšie, niečo uspokojivejšie. Niečo, čo by nás nenútilo strácať nad sebou kontrolu.

Avšak hnev by sa v článku neocitol, ak by nedisponoval užitočnosťami, ktoré sú možno prekvapivé, ale predovšetkým pravdivé, lebo takto to naozaj je, a keď si to uvedomíme, pomôže nám to pri najbližšej príležitosti nnetrápiť sa po hneve zničujúcou vinou.

Pravdaže, dovolím si zdôrazniť, že všetkého veľa škodí a iste nie je reč o hnevaní sa, ktoré vedie k rozbíjaniu, k úplnému zatmeniu mysle a k ťažkostiam srdca. Budem písať o takom, čo je ľudský. Prirodzený a, ako zistíme, aj zdravý.

Po prvé, vďaka hnevu prežijeme. Skúmanie potvrdilo, že len čo sa ocitáme tvárou v tvár nebezpečenstvu, dostaví sa hnev, a to len preto, aby nám pripomenul, že musíme bojovať. Aby nás upozornil, že možno sme doteraz zaháľali, ale je najvhodnejšia chvíľa brániť sa, lebo je to otázka prežitia. Otázka cti.

Po druhé, hnev nás motivuje. Predstavte si situáciu, koniec koncov ani to nie je ťažké, stretli sme sa s tým už všetci. Máme problém, odrazu sa zdá, že veci okolo nás nie sú také, aké by byť mali. Takto sme to predsa nechceli. Takto to byť nemalo. Začneme sa hnevať, čo nás ihneď vovedie do úlohy riešiteľa. Uvedomíme si, že je nevyhnutné, aby sme našli východisko, a len čo by sme zabudli, hnev nás opäť namotivuje konať.

Okrem toho, hnev nás chráni všímať si viac naše ciele než naše bolesti, dodáva nám optimizmus a stavia nás do pozície hrdinov, lebo vďaka nemu sa búrime proti nespravodlivosti.

Smútok

O smútku sa dá tiež čo-to dozvedieť, stačí sa len zamyslieť, že nie vždy je naším nepriateľom.

Smútok nás smie a aj má inšpirovať, lebo len uvážte, koľko piesní či básní vzniklo práve preto, že sa ktosi nachádzal uprostred pochmúrnej nálady. Jeden smutný okamih sa môže zmeniť v niečo, čo potrvá roky, možno dokonca tisícročia.

Smútok nás robí empatickejšími, dokážeme sa oveľa lepšie vžiť do kože iného, zrazu vieme, aké je to chodiť v jeho topánkach.

„Raz som sa stala obeťou odsudzovania, nebolo to nič príjemné. Všetci o mne vraveli nepravdy, že som neverná svojmu manželovi a navyše sa tieto klebety dostali na každé miesto, kde som sa pohybovala. Ešte nikdy som nebola taká smutná ako vtedy. Niekoľko týždňov som kvôli tomu nevychádzala z domu. Vďakabohu, nakoniec všetko dobre dopadlo a ja som to ustála, keď som však neskôr počula ohováranie či odsudzujúce slová na inú ženu, vedela som sa s ňou stotožniť. Pomohlo mi to byť voči ostatným citlivejšia a ešte ma to aj vyvarovalo klebetiť. Keď viem, aký smútok to spôsobuje, odmietam sa na tom zúčastniť,“ prezradila Mária, ktorú smutné obdobie skutočne zmenilo na nepoznanie.

Smútok má takú moc, že z nás vytvorí lepších ľudí. Samozrejme, len za predpokladu, že to chceme, že sa z nás nestanú zatrpknuté duše, ale ak dovolíme, aby nás vyučil, potom budeme nakoniec viac ako vďační.

Smútok nás spája s druhými, lebo keď nám je ťažko, odrazu celkom iste vieme, že to sami neprekonáme. A tak budujeme silnejšie priateľstvá, hlbšie spojenia, vedieme zmysluplnejšie rozhovory.

Vďaka smútku oceníme oveľa viac smiech. Sú viaceré citáty, ktoré by nám potvrdili, že len ten, kto ochutnal slanosť sĺz, naplno sa teší zo sladkosti úsmevu a veru je to tak.

Smútok nás posúva vpred tak, že nám ukazuje, na čom skutočne záleží. Len čo bývame smutnejší, prestaneme sa zožierať pre zbytočnosti, prestaneme si lámať hlavu nad nepodstatnosťami. Smútok nám odhaľuje, čo stojí za naše vnímanie a čo, naopak, treba odhodiť čo najďalej do minulosti.

Smútok nás činí silnejšími. Napríklad taká Joyce Meyer, americká kazateľka, ktorú otec roky sexuálne zneužíval, matka sa jej nezastala a prvý manžel ju podviedol a opustil, keď s ním čakala bábätko, sa nevzdala a neraz o sebe prehlasuje:

„Vo vnútri mám leva, už ma nič nezlomí.“