Toto je vec, ktorú od nás Boh žiada a my na ňu často zabúdame. Viete, čo to je?

Myslíme na to, že k nám prechováva najvrúcnejšie city a ráno čo ráno prejavuje milosť už len tým, že otvoríme oči, na viečka nám dopadne svetlo a do srdca sa zapíše nádej, že dnešok azda bude stáť za niečo viac, trebárs aj za spomienku.

A tiež myslíme na to, že nám dal neľahkú úlohu, aby sme sa mali radi, odpúšťali si vzájomne a dvíhali sa, keď ktosi spadne na dno, áno, to si vybavíme a máme pravdu. Avšak nie úplnú, je tu ešte niečo navyše.

Prikázanie

Boh kedysi dávno vyformuloval prikázania, ktoré sa do Biblie i do histórie ako takej zapísali ako Desatoro, i neverec to pozná a možno by dokonca vedel naspamäť vymenovať, čo sa od človeka vyžaduje. Pozrime sa na tie prvé dve, obzvlášť na druhé, dobre?

Takže takto, Boh hovorí, aby sme sa neklaňali iným bohom, aby sme Jeho, toho, čo stvoril ľudstvo i svet, ľúbili srdcom, dušou, silou aj mysľou a nehľadali si náhrady. Aby sme sa nerozptyľovali, nevyhľadávali šťastie v nešťastí, ale radšej si uvedomili, že pravé potešenie prší z neba.

A potom je druhá vec, podobná a dôležitá, aby sme milovali blížneho ako seba samého. Napíšem to ešte raz, tak ako seba samého. Seba samého...

Fotka

Amanda vyplakala slzy nad stratou starej matky, keď ju pochovali a zmierili sa so skutočnosťou, že už viac nie je medzi živými, ale ostáva v ríši mŕtvych. Po istom čase sa ona i niektorí ďalší príbuzní odhodlali vstúpiť do jej domu, aby urobili poriadok. Boli tam predsa zhmotnené spomienky, čo si nezaslúžili, aby zapadli prachom. Boli tam niečie dávne sny a nádeje, ukryté vo fotografiách a listoch, v nábytku, všade.

Amandu nesmierne zaujala škatuľa, tušila, že v nej odpočívajú albumy, možno tam nájde i nejaké tie rodinné tajomstvá a vyčíta ich z pohľadov, čo fotograf kedysi dávno zachytil. A vtom, v hŕbe obrázkov, sa jej prihovoril jeden konkrétny. Bolo na ňom bábätko, dievčatko, mohlo mať len zopár dní. Nevinné. Ničím sa netrápiace. A vtedy sa rozplakala, lebo spoznala, že tým dieťaťom je ona sama a odrazu jej prišlo ľúto. Že už viac nie je čistou, že tvár, na ktorú hľadí, oči, do ktorých pozerá, celá bytosť, maličká a zraniteľná, je najlepšou verziou jej samej. A že už takou nebude, lebo sa prihodil život a niekto jej zlomil srdce. Niekto ju sklamal a oklamal. Niekto jej vytrhol vietor z plachiet. Niekto jej ukradol spánok a zapríčinil, že dni neboli dňami. Niekto spôsobil, že k sebe samej neprechovávala lásku, a to zistenie, hoc pravdivé, zaťalo pazúry do jej duše.

Môže to byť toto

Možno nie každý okúsil niečo dramatické, možno to boli zdanlivo maličkosti, čo spôsobilo, že kus z nepokrivenej sebalásky sa odlomil.

Stáli sme pri tabuli, učiteľka na nás zízala a my sme neprehovorili ani slovo. Trieda bola tichá a ona, namiesto toho, aby nám dovolila sadnúť si späť na miesto so známkou, ktorá by síce nenadchla, ale aspoň by urobila bodku za zahanbením, nechá nás tam postávať dlhé minúty. Spolužiaci si šepkajú a my postrehneme výsmech. Je to nepríjemné a dá nám to lekciu, že keď dovolíme, aby ostatní uvideli našu zraniteľnosť, len nás vysmejú. A tak sa začneme kritizovať, sebaláska odchádza.

Mali sme problém, ani sme sa nesnažili zatajiť ho, hoci sme o ňom nepokrikovali na uliciach ani sme nepísali básne, vpísali sme si ho do tváre. Chodili sme a chodili, dúfajúc, že niekto uvidí a spýta sa, čo sa deje. Nik si však nevšimol, alebo ak si všimli, nedali si námahu so zisťovaním, ako a čo sa prihodilo. A tak sme si začali nahovárať, že na nás nezáleží, lebo ak by záležalo, predsa by aspoň jeden prejavil záujem a šiel by pod povrch, prečítal medzi riadkami. A sebaláska mizla a mizla.

Môže toho byť tak veľa, toľko zážitkov a skúseností, čo na nás zanechali spúšť, čo odniesli nás samých a my sme sa stratili.

Boh to vidí inak

Boh to vidí inak a žiada, aby sme ľúbili všetkých, vrátane seba samých.

Chce, aby

Sme si odpustili,

Sme videli a vedeli, kým sme,

Aby sme k sebe vnútorne prehovárali milosrdne,

Aby sme spozorovali, akú jedinečnosť do nás vložil On sám a vzdali Mu vďaku.

List

No a nakoniec, mohli by sme vyskúšať maličký trik, trošku pre niekoho bláznivý, ale verte, že má svoj zmysel. Predstavme si, že stretneme mladšiu verziu svojho ja, napríklad desaťročnú a povedzme jej, čo by mala vedieť. Buďme k nej dobrí a varujme ju.

Ahoj, milá mladšia ja.

Ty máš teraz desať rokov a predpokladám, že si si cez deň čítala knihu, pravdepodobne takú, ktorú tvoji rovesníci nečítajú. Chcem ti povedať, že je to v poriadku, chcem ti povedať, aby si sa za seba nehanbila. Aj v budúcnosti budeš robiť veci, ktoré budú iné, ale nech ťa to neprivedie do rozpakov. Si jedinečná, ale nepíšem ti to preto, aby si si o sebe namýšľala, lebo Boh je geniálny spisovateľ a tvoj príbeh napísal jedinečne a ináč, tak, ako jedinečne napísal aj príbehy iných ľudí.

Keď sa pomýliš, v škole niečo zle vyrátaš alebo nebudeš vedieť odpovedať na nejakú otázku, neplač kvôli tomu. Vieš, v živote prídu oveľa zložitejšie veci, na ktoré by si chcela poznať odpoveď a nikdy ju nespoznáš, nie si vševediaca, to je iba Boh. Drž sa Ho a pochopíš, že najväčšia radosť je spoliehať sa na Neho, priznať si slabosť, aby On prejavil svoju silu.

Keď ti dospelí hovoria, aby si si umývala zuby, majú pravdu, poriadne sa staraj o svoje telo, je to dar. Ale neboj sa, čokoládu si dať môžeš.

Smej sa nahlas, a nemysli na to, ako tvoj smiech znie.

Si dôležitá, a nech ti budúcnosť prinesie čokoľvek, zvládneš to, to ti môžem povedať naisto. Nie si sama, tvoj tvorca je s tebou.